Mata Hari

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

4. kapitola

...a tu nastal ten moment, ke´d som prestala byť koučom svojich vymyslených postáv, ale oni začali žiť vlastným životom a začali si robiť, čo chcú a v momente, keď sa mali hlavní hrdinovia pohádať, si išli radšej..... mno, neslušníci!

  


4

Utorkové ráno po sviatkoch neveštilo nič dobré. Cez noc sa ochladilo, začalo pršať a ja som vstala celá dolámaná. Zle som spala. Myslela som na Dianu, na jej Petra a na to, že možno to bude lepšie, snáď sa umúdri a osud jej bude naklonený ku krajším vzťahom.Pri pohľade z okna ma zamrazilo, striasla som sa a odkráčala do kúpeľne. Babička už šramotila v kuchyni a vítala ma s voňavou kávou.

„Dobré ránko, anjelik, snáď ťa to preberie.“, pozdravila ma.

„Dobré, babi, ako vieš, že práve toto potrebujem? Jaj, zabudla som, že si bosorka.“, podpichla som ju.

„Heš, dievčisko nevďačné! Ja ti dám bosorky!“, naoko zúrila. „Vyvádzala si ako pominutá.“

„Fakt? Že si nič nepamätám,“ zamrmlala som uchlípajúc si z voňavej šálky. „Žeby draci?“

„No asi nie, lebo drakov si vždy pamätáš a pri nich bývaš pokojná, ale toto bolo niečo divoké.“ , zamyslela sa babka.

„No čo už. Trápi ma Diana, včera sa škaredo povadila s Petrom a rozišli sa.“

„S tým dunčom? Chvalabohu! Len ju oberal o čas.“, povedala po pravde.

„No hej, ale teraz bude kňučať ako malé decko. Vieš, že jej zase budem musieť robiť dutú vŕbu. Dokola bude frfľať na život.“, usrkla som si ďalší horúci dúšok a doliala som si mlieko. „Nevie byť sama.“

„Tak jej požičiame zopár kníh, aby prišla na iné myšlienky.“, uzavrela prípad D a hodila rukou. Už vidím Dianu, ako číta knihy. To by musela byť asi k posteli pripútaná, aby čítala čokoľvek!Obliekla som sa teplejšie a rozhodla som sa pre cestu autom. Nemala som chuť na prechladnutie. Ešte som skontrolovala vajce, pekne pomaľované ležalo v svojej kabele. Zatiahla som zips a zavrela za sebou dvere. Spomenula som si na varovania babičky, že nikdy nesmiem maľovať surové vajce, iste by sa na mňa hnevala, ja nevidím v tom nič zlé, ale ona by to brala ako zradu. Po obede ho odveziem Okatému. Snáď sa mu bude páčiť.

Marek sa v škole so mnou nebavil. Trošku ma to mrzelo, ale je to jeho problém. Dlho to však nevydržal a po vyučovaní sa za mnou doplazil v šatni.

„Hnevám sa,“ šomral. „Vraj si mi ušla s druhým takmer pred nosom.“

„To vieš, nemám rada násilie!“

„Tebe by som nikdy neublížil, Vierka, len som ťa chcel korbáčikom poštekliť, vodou osviežiť. Ukáž, čaptoško!“, sklonil sa ku mne, aby mi pomohol zapnúť pracky na topánkach. Neviem, či si namýšľam, ale mala som pocit, že jeho ruky pohladili môj členok. Pozrela som sa naňho a on zdvihol hlavu.

„Máš nôžky ako srnka.“

„Také tenké alebo ..“

„Nežné,“ nenechal ma dohovoriť. Vstal, dnes mu dredy neposkakovali, mal ich zopnuté. Buď prišiel na motorke alebo čosi sekal v školskom ateliéri. Takto mu vynikla pekná tvár.

Poďakovala som sa za pomoc.

„Vierka, zajtra robíme doma poobede grilovanie. Teda ak nebude pršať, ale aj tak, mohla by si prísť? Alebo, lepšie, ja prídem pre teba.“

„Kto tam bude?“

„Zopár deciek zo školy.“

„Tak asi hej, ešte sa dohodneme zajtra v škole.“

„Teším sa,“ úprimne povedal a išiel do svojej šatne. Po chvíli vychádzal aj s helmou pod pazuchou. Blázon, v takom nečase jazdí na motorke!

Doma sa babka povadila s mamou, mama sedela v kuchyni a babina ju nechcela pustiť do ateliéru. Ako malé! Zbalila som Tomovu kabelu, sadla som do auta a ušla od nich. Mama sa síce tak divne pozerala, ale čo jej budem vysvetľovať. Napadlo ma, že som mu mohla aspoň zavolať, že prídem, ale čo už. Zazvonila som na bránku. Otvorila mi jeho mama. Trošku bola prekvapená.

„Vierka, Tomáško tu nie je, ale poď ďalej.“, voviedla ma do domu. Docupkal aj Atosko a vrtel chvostíkom. Ako vždy to tam vyzeralo nesmierne čisto a krásne. Odniesla som tašku do jeho izby. V nej to už pôsobilo menej sterilne. Chlapčensky. Zopár vecí na stoličke, aktovka uprostred izby a knihy na zemi. To mi odľahlo.

„Pani Strnisková, a neviete kam išiel?“, nedala mi zvedavosť.

„Veď pre neho prišla tvoja kamarátka Diana, myslela som si, že ste spolu.“, čudovala sa. Fúha, až ma zamrazilo. Snažila som sa zachovať pokojne.

„Dia má nejaké problémy, tak asi potrebovala pomoc.“, upokojila som ju.

Poďakovala som sa a brala som sa k odchodu.

„A nedáš si so mnou aspoň kávu? Je tu tak ticho.“

Jej oči boli zmätené, asi nie som dobrá herečka, zrejme mi videla v tvári prekvapenie a paniku. Nadýchla som sa a privolila.

Sadli sme si do perfektnej kuchyne, zasyčal kávovar a miestnosť sa rozvoňala tým temným mokom. Takým temným, ako boli práve v tej chvíli moje myšlienky. Tá harmónia mysle a kávy ma celkom rozveselila. Horúca káva zbúrala medzi nami bariéru napätia a ani neviem ako, za chvíľu sme sa smiali na drobných hlúpostiach. Bola to veľmi príjemná žena s nádherným smiechom a nesmierne ľudským prístupom. Atos sedel pri mne a neustále si podstrkoval svoju veľkú hlavu pod ruku a dožadoval sa hladkania. Hladiť ho bolo príjemné a upokojujúce.Stmievalo sa, Tomáš nechodil a na mňa to opäť doľahlo.

„Už musím ísť, bolo mi s vami fakt dobre, ale škola volá a učenie mučenie čaká.“, povedala som a zdvihla som sa.

„Ja ďakujem tebe, Vierka, aspoň som si odpočinula. Si múdre dievča, som rada, že sa kamarátiš s Tomášom.“, podala mi na rozlúčku ruku a pevne stisla. Verila som tomu stisku, aj tej úprimnosti.

V aute to na mňa doľahlo. Neodolala som a vytočila Tomove číslo. Telefón mal vypnutý. Nevedela som, čo si o tom mám myslieť. Snáď mi zavolá, až bude môcť.Doma sa tie dve našťastie pomerili, takže atmosféra bola opäť dýchateľná, ale so mnou nebolo veľa rečí, tak som sa zavrela do izby. Nevedela som sa sústrediť na učenie, aj múza spala v mojej hlave, len škriatkovia žiarlivosti a zlosti mi tam flámovali. A poriadne. Dopísala som nejakú nezmyselnú prácu, ktorá určite bude hrozná a napustila som si plnú vaňu vody. Po krátkom relaxe ma čakalo dlhé zaspávanie. Oči mi stále blúdili k telefónu, ako som ho kontrolovala, či náhodou nemám vypnuté zvonenie, až ma to napokon úplne vyčerpalo.

Ráno som sa v duchu zaprisahala, že nezavolám. Cítila som sa opustená a zradená. Do školy som išla dopravou. Marek sľuboval, že ma dovezie, počasie sa vyjasnilo, tak znesiem ten motorkový adrenalín.Marek celý čas štebotal nadšením, mne veľmi do reči nebolo, aj som chvíľami uvažovala, že pôjdem domov a tam sa budem utápať v depresiách, ale potom ma napadlo vypnúť mobil. Teraz budem nedostupná ja! To mi prišlo ako celkom rozumné riešenie. Na moje prekvapenie ma vôbec nečakala jazda motorkou, ale Marekovo nové auto. Nasadla som na miesto spolujazdca, dozadu si sadli ešte naši dvaja spolužiaci, Marekovi priatelia. Býva v celkom peknom prostredí na Ahoji, v úplne novej vile. Dom bol zariadený moderne, v duchu minimalizmu. Chýbali mi tu zjemňujúce prvky ručnej práce, čo sa čudujem, lebo Marek je najlepší v sochárstve.

„Marek, ako to, že tu nemáš ani jedno svoje dielo?“, nedalo mi.

„Ani jedno nie je dokonalé, Vierka, až raz spravím sochu, ktorá bude krásna ako ty, tak tá bude mať svoje čestné miesto, ale zatiaľ som nemal pocit, že si tu musím niečo vystaviť.“Netušila som, že je na seba taký prísny, kritický. Schodište zdobili meče rôznych tvarov. Najprv som si myslela, že sú to len atrapy a keď som chcela jeden pohladiť, Marek skríkol:

„Opatrne! Je ostrý ako britva!“, cukla som ruku späť, akoby to bol jedovatý had. Marek meč zvesil, v očiach sa mu odrazil lesk čepele, ktorá sa vysunula z pošvy. Držal ho pred sebou s takmer posvätnou úctou. Pravá ruka pevne zvierala rukoväť, ľavú mal podloženú pod ostrím meča. Pomaly vystúpil vyššie až na voľnú galériu, z ktorej bolo vidieť celú obývaciu izbu. Bleskovou rýchlosťou zasvišťala oceľ vzduchom, jeho pohyby boli ladné a presné, ako z budhistických kláštorov. Pôsobil ohromujúco, majestátne a neporaziteľne. Každý pohyb vzbudzoval rešpekt, jeho tvár sa plne sústredila na nástroj v rukách a zdalo sa mi, akoby zabudol na prítomnosť. Ostatní prítomní stíchli a dívali sa rovnako fascinovane, ako ja. Musím sa priznať, že celé toto predstavenie bolo jedinečné, veľkolepé. Chvíľami som mala pocit, že som sa ocitla v nejakom filme. Marek si bol vedomý svojej sily a energie a pokojne nás tam nechal stáť a hlúpo civieť. Po exhibícii na chvíľu akoby zamrzol, ale potom sa na mňa usmial. Nevedela som na to celé reagovať, taký vplyv na mňa malo jeho vystúpenie. Po chrbte mi behali zimomriavky a premkol ma strach. Zároveň to bolo veľmi vzrušujúce divadlo.

„Ty sa, Vieročka moja, nikdy nemusíš báť, tebe by som neublížil.“, pristúpil ku mne, upokojoval ma a ja som akosi verila jeho slovám. Pre mňa dovtedy pojašený chlapec narástol na vyzretého muža, ktorého slovám sa dalo veriť. Zrazu mi pripadal starší ako podľa veku mal byť. Usadil nás na galérii do pohodlných kresiel a postupne prichádzali ďalší. V mojej hlave stále doznieval zážitok z Marekovej premeny a aj keď sa bavil po starom, tým svojím bezstarostným spôsobom, nevedela som zabudnúť na to, čo nám predviedol. Deň sa blížil k večeru, ja som mala nutkanie zapnúť mobil. Nepodarilo sa mi zapadnúť do tejto spoločnosti. Marek si to všimol.

„Vierka, deje sa niečo? Nebavíš sa?“

„Nie, všetci sú milí, ale už by som chcela ísť domov.“

Čakala som klasické prehováranie typu, veď počkaj, bude sranda, ale on nie, našťastie sa zdvihol a povedal:

„Smiem ťa odviezť, však?“, podal mi ruku a odviedol ma dole. Mierne som bola prekvapená, že priateľov necháva samých v dome, ale určite vie, čo robí. Cestou dolu z Ahoja zastavil auto na kraji cesty, ale nevypol motor, čo bolo znamením, že nebude otravný a nebudem sa s ním musieť povadiť.

„Vierka, ty si moja láska, vieš to?“, chytil mi dlane do rúk a oči sa mu opäť rozosmiali tým svojským šibalstvom.

„Viem“, prikývla som.

„To je dobre. Lebo chcem, aby si si to navždy zapamätala.“

V tom momente mi ruky pustil a rýchlo ma objal okolo pliec a pritiahol k sebe. Pocítila som tú jeho ohromnú silu, rešpekt a bola som ako paralyzovaná. Pobozkal ma. Držal ma pevne. Ale nebola som schopná jeho bozk opätovať. Nevoňal nehou a láskou, ako Tomášov. Po chvíli ma Marek pustil.

„Prepáč, neviem, čo to do mňa vošlo, keď ty si taká chutná...“, ospravedlňoval sa. Auto sa pohlo ďalej a Marek sa rozosmial. Jeho nákazlivý smiech mi roztiahol pery do úsmevu. Keď sa mi ozve Tomáš a bude mať na včerajší deň pozitívne vysvetlenie, budem šťastná. A keďže mám aj takého priateľa, ako je Marek, tak som aj spokojná. Kým sme prišli domov, prebehlo len pár minút. Pár minút, počas ktorých som prišla na to, že nebudem čakať, kedy mi Tom zavolá, ale vytočím jeho číslo prvá, lebo ho milujem. Veľmi.

Keď som vystúpila z auta, čakal pred domom. Ani som sa za Marekom neotočila, len som cítila jeho oči. Sila jeho pohľadu ale neprehlušila tlkot môjho srdca. Tomáško tam stál, zronený mojou nedostupnosťou. Pomaly som sa k nemu blížila. Bol neodolateľný. Marekove auto zašumelo a zmizlo z ulice. Prišla som k Tomášovi blízko, úplne blízučko a bez slov som sa k nemu pritúlila. Jemne ma nadvihol a pobozkal. Toto bol ten pravý bozk, ten, ktorý rozohral vo mne všetky žilky. Taký vášnivý, plný túžby a sľubujúci modré z neba. Pustil ma, vzal za ruku a oddane som kráčala za ním do auta. Nebolo treba slov, vedela som, kam ideme a tešila som sa. Očividne bolo všetko v poriadku. Hudba v aute podčiarkla náladu. Bolo mi krásne. Kadere tmavých vlasov sa mu leskli a voňali šampónom. Sledovala som jeho dokonalé črty v profile, ako sa sústredil na cestu, oči jemne prižmúrené. Mohlo by sa zdať, že je zachmúrený, ale pozornejšiemu divákovi neušlo jeho napätie.Keď zastavil nad chatou, opäť ma pobozkal, aby sa uistil, či je všetko v poriadku. Jeho bozky boli čoraz naliehavejšie, hladkajúce ruky drzejšie a bunky v mojom tele sa ho nevedeli nasýtiť. Vášeň som mu vracala rovnako prudko a rovnako nenásytne. Takmer sme ani nevystúpili. Tomáško bol krásne voňavý, sladký a dychtivý. Na jednej strane som mala trochu strach, na druhej strane vo mne všetko volalo po láske.Dopotácali sme sa do chatky. V krbe plápolal oheň a bolo tam teplo a príjemne, ale to všetko som vnímala ako veľmi milý moment. Túžil po mne celou svojou mužnosťou. Tomášove horúce ruky blúdili po mojom tele, pery mojom krku, hrudi. Vyzliekla som z neho sveter aj s tričkom naraz. Pohladila som jeho dokonalé svalstvo na celom trupe. Tá blízkosť bola úžasná, spaľujúca celú moju bytosť. Za celý čas z nás nikto nevyslovil ani slovka. Nebolo treba. Naše telá, naše duše si porozumeli aj bez slov.

Samotného aktu som sa trošku obávala, ale zbytočne. Vnikal do mňa jemne, pomaly a nesmierne opatrne, takže všetky tie reči o tom, ako to prvýkrát bolí, išli mimo mňa. A neprestal s láskaním ani po akte. Ležali sme vedľa seba, Tomáš sa mi díval do očí a hladil stále moje telo, akoby ma upokojoval. Bolo to veľmi príjemné. Praskanie ohňa v krbe, spokojné duše i telá spôsobili, že ani neviem, kedy sme zaspali, ale keď som sa zobudila, už bola vonku čierna tma. Pozrela som sa na hodiny v telefóne. Super, pol druhej v noci! Snažila som sa Tomáša zobudiť, ale ten sa len pomrvil, čosi si zamrmlal a zo spánku ma objal. V svojej podstate sa mi nechcelo odísť, ale nechcela som, aby sa o mňa mama s babkou báli.

„To je v poriadku, Vierka, vedia, že si so mnou...“, zašepkal Tom. Uvedomila som si, že to bolo prvý raz, čo vôbec prehovoril za celé stretnutie.

„Milujem ťa, milujem ťa nado všetko, láska moja,“ šepkal a objímal ma, akoby sa bál, že mu ujdem. Slzy šťastia sa mi vliali do očí. Opäť sme v objatí zaspali.




Nad dedinou sa zmrákalo a šík nepriateľských bojovníkov s mečmi a kopijami sa blížili k obydliam. Tí mocnejší na koňoch, úbohejší po vlastných. Všetci mali v tvári zlovestný výraz psancov túžiacich po krvi a moci. Netušiaci obyvatelia Dráce sa ukladali na spánok, sem tam do ticha večera zaplakalo dieťa. Únava z celodennej driny im sadala na viečka. Psanci sa zoradili a čakali na úplnú tmu.Z Karpatských lesov čosi zašumelo, akoby zavial víchor, bojovníkov ovial vietor zmiešaný s lístím stromov. V panike sa obzerali a až s dunivým rachotom dosadol obávaný démon na zem, vtedy zbadali obrysy obrovského draka. Drak ani nemusel roztvoriť svoju papuľu a vyceriť zuby, aby sa bojovníci o život rozbehli. Títo s hrôzou zareagovali ihneď a rozpŕchli sa na všetky strany. Drak ich trochu popreháňal, poniektorí sa stratili v hlbokých lesoch, iným sa podarilo dostať do bezpečia. A v dedinke nastalo pokojné ticho spiacich obyvateľov...



Tomáš sa prebudil prvý a ja som sa zobudila na jeho hladkanie. Otvorila som oči a nad sebou som uvidela tú milovanú tvár. Keď som niekde čítala o tom, ako sa niekomu ani nechcelo vyliezť z postele, celkom som to nechápala. Dnes presne viem, o čom hovorili. Nechcelo sa mi vyliezť z postele. Ale treba ísť domov a do školy. Vyskočila som.

„Koľko je hodín?!“, skríkla som na Tomáša.

„Pokojne, veď je len šesť, miláčik, šup ešte ku mne!“, nežne mi prikázal a potľapkal prázdne miesto vedľa seba. Príjemne ma bolelo celé telo, keďže som precvičila nečakane rôzne svalové partie. Žiadalo sa mi sprchy, ale tu som nemala ani hygienické pomôcky, ani čistú bielizeň. Asi si ju budem musieť nosiť pre istotu so sebou.

„Vstávaj, lenivec, pekne ma odvezieš domov, musím ísť do školičky!“, zavelila som a Tomáš na mňa zahral tie najsmutnejšie oči týraného psíka, aké kedy kto videl. Bol neodolateľný.

„Ja som silná žena, mňa len tak ľahko nezlomíš.“, podotkla som.

„Ja viem, ja ťa obdivujem, miláčik.“

„A nehovor mi miláčik!“, naoko som sa hnevala.

„A tykať ti smiem?“, vyskočil Tom z postele a objal ma. Jeho pery sa prisali na prudko pulzujúcu krčnú tepnu. Nesmierne lákavé.

„Tominko, večer, prídi si pre mňa, dobre. Už ma nenechávaj samu,“ prosila som.

„Nenechám, stále budem s tebou, budem si ťa strážiť, miláčik,“ sľuboval. Poustielal postele, vyčistil krb a odviezol ma domov.

Obidve ježibabky ma vítali v predsieni s varechou v ruke a naznačovali akože obrovský výprask. So smiechom som im ušla do kúpeľne, kde som zo seba zmyla stopy vône po milovaní a zbytočné dve kvapky krvi zo straty panenstva. Cítila som sa dokonale, žensky, sebaisto. Že som si počkala na pravú lásku, na správny čas, na správne miesto. Že to bolo krásne a romantické, ako som si vysnívala. Mama aj s babkou po mne hádzali veľavýznamné úškrny, čo ma jedovalo, ale na druhej strane sa ma nič nepýtali, nič mi nevyčítali, naopak, mala som pocit, že sú s Tomášom spokojné práve tak, ako ja. Mám ich obe veľmi rada, sú to snáď najchápavejšie bytosti pod slnkom.Už som na cestu do školy nemala veľa času, cesty boli ako vždy upchaté, tak som zmeškala začiatok vyučovania. Marek v škole chýbal. Neviem prečo, veď včera vyzeral celkom zdravo. Mrzelo ma to, chcela som si s ním ujasniť vzťah medzi nami, aby si nerobil zbytočné nádeje, ale neukázal sa.

Keď som vychádzala z areálu školy, stálo pred zátarasou obrovské auto. Vyšiel z neho vysoký chlap, ktorý mi niekoho pripomínal. Trošku som sa zľakla, lebo sa pohol smerom ku mne.

„Vierka! Počkaj, Vierka!“, jeho jasný príkaz ma zabrzdil. Niečo bolo v jeho hlase, znelo to naliehavo, ale nie hrozivo.

„Vierka, nepýtaj sa, odkiaľ o tebe viem, ale jednoducho viem. Si moja posledná nádej.“, jeho slová ma zaujali, „Marek...Marek mal ráno nehodu na motorke, leží v nemocnici na Áre, je v bezvedomí, má krvácanie do nejakej mozgovej komory, operovať sa to nedá, lebo by ho to rovno zabilo, ale je malá šanca, že to prežije! Vierka, poď tam so mnou, musíš mu pomôcť!“

Zostala som naňho chvíľu nechápavo civieť, ale potom mi to došlo. Marek je na pokraji smrti.

„Ale ako sa tam dostanem?“

„Tu máš veci, prezleč sa v aute, ako zamestnanca nemocnice ťa k nemu pustia bez problémov...Vierka, pohni si, prosím....“

Ruky sa mi triasli. Mareka mi bolo veľmi ľúto. Nechcela som prísť o takého priateľa. Marekov otec mi otvoril dvere na tom veľkom aute, prezliekla som sa a kým on šoféroval, zavolala som Tomášovi. Nechápal, prečo musím ísť do nemocnice, keď je v bezvedomí, ani som sa mu to nesnažila vysvetliť. Potom mu to poviem, snáď ma bude brať takú, aká som a nebude si o mne myslieť, že som nejaký liečiteľský cvok.

„Ale ja si nie som istá, či toto zvládnem, taký náročný prípad som ešte nerobila!“, zaoponovala som s obavami v hlase.

„Vierka, ty to zvládneš, ty určite. Takých, ako si ty je na svete málo.“, presviedčal ma Marekov otec. Napriek tomu som si neverila.

Pred nemocnicou sme boli za chvíľočku. Vyskočila som z auta v bielom plášti, nohaviciach a tričku s vizitkou nejakej laborantky. Smrdela som nemocnicou.

Na Aro som sa dostala bez nejakých väčších problémov, aj keď som mala pocit, že hrať sa na ostrieľanú zamestnankyňu mi veľmi nešlo.

Marek ležal v oddelenom boxe. Vyzeral hrozne. Ten veľký chalanisko tam ležal bez pohnutia, slabý a zraniteľný, smrteľne bledý, trčali z neho rôzne hadičky a jedna z úst, ktorá viedla do veľkého prístroja. Pochopila som, že ten zabezpečoval jeho dýchanie. Bolo to horšie, ako som dúfala. Keď ma tam sestrička nechala samú, rukami som preskúmala jeho hlavu z diaľky, bez dotyku. Ruky mi horeli, ako ešte nikdy. Tá páľava bola neznesiteľná, ale sústredila som do rúk všetko, čo som v sebe mala. Zvyšok tela bol v poriadku, žiadna zlomenina, ani vnútorné zranenie, len tá hlava. Bol na tom veľmi zle. Akoby tu už ani nebol, len taký malý plamienok v ňom tlel. Bola som zúfalá. Cítila som sa malá a slabá na také rozsiahle krvácanie.

„Musíš, musíš,“ šepkala som. Ruky som mala v jednom ohni. Bolelo to. Spaľovali celé moje telo. Už som nevládala, bolo mi na odpadnutie.

„Musím prestať!“, uvedomovala som si, ale ten oheň ma nepúšťal. Hlava sa mi zatočila a nohy sa mi podlomili. Aby som udržala rovnováhu, chytila som sa tej mohutnej postele. Páľava prestala. Na dnes stačí, musí to stačiť. S pozdravom som sa vypotácala z dverí miestnosti. Ruky, plné bolesti a zomierania som zúfalo držala pred sebou. Pred Árom ma čakal Marekov otec so zapálenou sviečkou. S úľavou som sa zbavila tej bolesti, spálila som ju v žiari sviečky.

„Dakujem.“, povedala som.

„Ja ďakujem, podarilo sa niečo? Pohol sa?“, zahrnul ma otázkami.

„Ja neviem,“ rozplakala som sa vypätím. V tom sa spustil na Áre poplach, lekári vybehli z lekárskych izieb a bežali na zavreté oddelenie.

„Preboha, ty si ho zabila!“, zrúkol na mňa ten obrovský chlap. To už som bola na zrútenie. To snáď nie.

Marekov otec začal zúrivo stláčať zvonček oddelenia. Vybehla sestrička, celá rozrušená.

„Pán Kováč! Dobre, že idete, váš syn sa prebral!“, skríkla naňho. Obaja sme sa na ňu pozreli prekvapene. Ja som bola z toho taká unavená, že som sa nevládala vrátiť na oddelenie. Marekov otec vošiel dnu.

Po desiatich minútach sa vrátil. Sedela som vonku na lavičke. Sadol si ku mne, vzal mi ruky do svojich a pobozkal ich. V tom geste bolo toľko úcty a pokory!

„Ďakujem, som tvojim doživotným dlžníkom. Marek by ťa chcel vidieť, ale ak dnes nevládzeš, nevadí, ja som mu to vysvetlil, že si unavená a že sem oficiálne nesmieš vojsť. On nevie, že si mu zachránila život, ale ak chceš, poviem mu to.“

„Nie, takto je to lepšie, nechcem, aby mal voči mne pocit dlžoby.“, namietala som.

„Myslel som si to.“

Cestou späť k škole som sa v aute opäť prezliekla do svojich šiat a prezula do lodičiek. Cítila som sa zvláštne a musela som sa sústrediť na šoférovanie, lebo mi spleť myšlienok behala stále po nemocnici a nedávala som dobrý pozor na cestu. Doma som si vydýchla. Dom bol prázdny a pustý, ani v ateliéri nebol nikto. Zavolala som mame. Obe dámy sa vybrali do Viedne. Super, aspoň mohli dať vedieť, že sa niekam chystajú!

„Tomáško, už som doma, prídeš na kávičku?“, spýtala som sa v telefóne Okatého. Nesmierne som túžila po jeho náruči. Rýchlo som vbehla do sprchy a pod prúdom horúcej vody som zo seba zlikvidovala zvyšky nemocničného smradu a utrpenia. Ani som poriadne nestihla zavrieť kohútiky, Tomáško zvonil pri bránke. Zabalená do osušky som mu otvorila a úplne nehanebne som sa vrhla na jeho sladké pery. Jeho láskanie je tak uvoľňujúce a krásne! Odniesol si ma v náručí do mojej izby, kde zo mňa strhol okrem uteráka aj posledné zvyšky akéhokoľvek studu.

„Myslím, že mám nový koníček,“ zašepkala som, keď sme oddychovali vedľa seba.

„Aký, miláčik?“, spýtal sa Tom.

„Milovanie s tebou....a nehovor mi miláčik!“

„Tak máme spoločný koníček, miláčik,“ spokojný Tomáš pritakal, ale občas by sme mohli aj vyvenčiť Atosa.

„Tak zajtra, dnes mám ešte nejaké učenie. Nechce sa mi, ale budem ťa musieť vystrnadiť.“

„Sľúbila si mi kávu!“, bránil sa oprávnene Tomáš.

„No, tak šup, vstávaj, postavím vodu.“, vyhupla som z môjho dievčenského lôžka, ktoré vyzeralo ako po bombardovaní.

„Čo vlastne chcela Diana, keď si ťa tak nehanebne ukradla?“, nedala mi zvedavosť.

„Nič podstatné, ale myslím si, že už pre mňa nikdy nepríde.“, taktne odpovedal. Pri predstave, ako sa pred ním vykrúcala a žmurkala tými barbienovskými očkami, som mala tisíc chutí ju ísť vytĺcť. Toto si priateľky nerobia! Priateľky si jednoducho nepreberajú frajerov!

„Nebola to dobrá priateľka, nemusí ti to byť ľúto,“ prebral ma z myšlienok Tomáš, akoby vedel, na čo myslím.

A ako to bolo s tým Marekom a haváriou? Prečo si za ním bola v nemocnici?“, žiadal vysvetlenie Tomáš a mal na to právo.

„Nemali by sme mať pred sebou tajomstvá, Tominko, len neviem, či toto pochopíš alebo odo mňa utečieš, lebo pre normálnych ľudí je to ťažko stráviteľné.“

„Vierka, pochopím všetko, ja ťa milujem, teda všetko, okrem nevery,“ podotkol. Zasmiala som sa.

„Mama vraví, že mám schopnosti po svojej prababičke, že sa to u nás dedí po stáročia...pst! Neprerušuj ma, prosím!“ priložila som mu prst na ústa.

„No, mám liečiteľské schopnosti, ešte netuším, čo všetko je v mojej moci, zatiaľ som riešila len také malé hlúposti, ale prišiel pre mňa Marekov otec, že mal Marek haváriu, nechcel mi povedať, odkiaľ o mne vie, tak som tam išla, vyzeral strašne, po mojom odchode sa prebral. Zajtra pôjdem za ním a uvidím, ako sa má.“, zmĺkla som, lebo som videla, že to celé akosi Tomášovi nejde do hlavy. Dlho bol ticho a potom povedal:

„Tak preto ma prestalo po tvojom hladkaní bolieť rameno!“

„Nerob si žarty zo mňa!“, nahnevala som sa.

„Nerobím, Vierka, fakt ma rameno bolelo už pol roka. A za ďalšie, o takých zázrakoch som zatiaľ iba čítal, nikdy sme neboli u žiadneho liečiteľa, naši sú lekári a neuznávajú liečiteľstvo, ale tebe verím, tebe nemám dôvod neveriť a nemyslím si, že by si bola cvok, ani klamárka.“

Jeho slová ma utešili a tak som mu porozprávala o tom, ako sme na to prišli náhodou, ako chodím k Polákovcom riešiť ich zdravotné problémy a ako mi mama s babičkou zakázali liečiť oficiálne.

„Nedá sa, Vieročka, zachrániť všetkých ľudí, to nedokáže ani Boh a nieto také malé dievčatko, ako si ty. Majú pravdu, keby sa tvoje schopnosti oficiálne zverejnili, za chvíľu by sa sem nahrnulo kopa pacientov, prišla by si o akékoľvek súkromie. Správy sa dnes šíria rýchlo, to by si nezvládla. Choď pomôcť tomu kamarátovi, keď už o tebe vedia, ale požiadaj ich o mlčanie.“ Rozumne uzavrel kauzu liečenia Tomáš a začal sa so mnou lúčiť.

Nerozlúčili sme sa. Naše horúce a nenásytné telá sa opäť spojili v jedno. Pomaly zo mňa opadáva strach z neznáma a nesmelosť a začínam si to užívať so všetkým, čo k milovaniu patrí.Nasledujúce dva dni ma čakal Marekov otec pred školou, v aute som sa prezliekla a potom som išla za svojím kamarátom na Áro. Ešte stále tam bol opuch mozgu, ktorý pomaly ustupoval a hojilo sa aj pomliaždenie. Marek mi vysvetlil, že mal zle upnutú helmu a tá sa musela šmyknúť. Snažila som sa na neho pôsobiť nenápadne, aby na nič neprišiel. To bola pre mňa novinka, ale dalo sa to zvládnuť. Keď som odchádzala, tak ma chytil za ruku:

„Máš na mňa nejaký zázračný vplyv. Vždy mi je lepšie, keď si tu, a po tvojom odchode spím ľahučko, ako batoľa. Neviem, ako to robíš, ale mohla by si si to dať na živnosť.“ Chytil ma za ruku, akoby ma nechcel pustiť. Využila som ten moment a voľnou rukou som ho pohladila po hlave. Dredy sa pomrvili ako živé hady a ruka mi zahorela bolesťou. Marek od blaženosti privrel oči a zašepkal:

„Ty si môj anjel, Vieročka.“

Pustila som ho a utekala očistiť ruky nad pripravenú sviecu. Tentoraz ma pri tom videla jedna sestrička, ale nepovedala nič. Akoby ju to neprekvapilo. Zrejme sú zvyknutí na všeličo.

Marekov otec sa mi snažil vysvetliť, ako vlastne prišli na moje schopnosti, ale veľmi som jeho vysvetleniu neverila. Vraj pátrali po mojich predkoch v nejakých historických knižkách, kde bolo písané o ženách nášho rodu. Chcela som tie knihy vidieť, ale údajne to bolo v knižnici a už si nepamätá ich názov. Je mi to celé nejaké podozrivé, ale zrejme sa pravdu tak ľahko nedozviem. Hlavné je, že sa Marek dostal z najhoršieho, veď bol na prahu života a smrti.S Tomášom sme preberali aj to, že by sme sa mali venovať aj ušľachtilejším koníčkom ako novoobjaveným telesným radovánkam, ale na tie ušľachtilé nám akosi nezostával čas. Vždy si vravíme, že od zajtra, ale trvá to už dlho a nevieme sa vzdať jeden druhého. Našťastie prišla prirodzená prírodná pauza a my sme zistili, že je vonku krásne teplo, všetko kvitne a cez obed sa dá existovať už len v tričkách. Slnko svieti ako divé, Karpaty hrajú spevmi vtákov všetkých farieb a druhov, sem tam sme zahliadli aj srnku s mláďaťom, Atosko ich chcel naháňať, ale na jasný pánov príkaz sa vždy poslušne vrátil späť. Chrobač vylieza na rastliny, jašteričky sa vyhrievajú na skalkách, bažanty šantia v kríkoch aj s prepelicami. Symfónia hudobných tónov toho najpestrejšie orchestra nás sprevádza na každom kroku v lese a vo vinohradoch.Za Marekom som už nechodievala denne, preložili ho na rehabilitáciu a postupne ho prepustili domov ako úplne zdravého. Lekári splietali niečo o zázraku a ich úspechu, Marekov otec ma napriek mojim protestom odmenil tisíckou eur, za čo som si mohla dovoliť na fotoaparát nový a lepší objektív. Absolvovala som dve svadby a ich fotenie, bola som finančne nezávislá, bola som milovaná a cítila som sa najkrajšie, ako kedykoľvek pred tým. Niekedy som premýšľala nad tým, že čo mi to môže pokaziť. Snáď nič. Tomáš nie je hádavý tip, navyše si rozumieme takmer vo všetkom, okrem chlapských športov, pri ktorých sa naháňajú za nejakým malým predmetom rôznymi smiešnymi pohybmi a dokážu sa ešte aj kvôli tomu pobiť. Ale čo už. Muži majú svoje a my tiež.

Marek opäť chodí do školy a mama má nového priateľa. Po rokoch jej rozkvitli líčka a rozžiarili sa jej oči. Jej priateľ celkom ujde, nie je to žiadny príživník, toleruje jej odhodlania nikdy sa nevydať, ani spoločne nežiť s niekým v jednej domácnosti. Sloboda jej vyhovuje. Nad vydajom som síce ešte nepremýšľala, ale celkom ju chápem, na druhej strane mi je s Tomášom tak dobre, že by som si vedela život s ním aj predstaviť. Začali sme si zháňať na leto brigádu, ideálne by bolo niekde v zahraničí, kde by sme si spoločné bývanie aj vyskúšali.Už sme prestali rozprávať štýlom: chcela by som, ale začali sme používať: mohli by sme... Tomáša čakajú skúšky na medinu, snáď ich zvládne, maturitu spravil bez akýchkoľvek stresov, mňa to čaká na budúci rok. Keďže momentálne nikde nešportujeme aktívne, tak pár večerov v týždni beháme po vinohradoch aj s Atosom. A občas sa k behu ani nedostaneme!










Dráca - Démoni z hôr | stály odkaz

Komentáre

  1. juj, tak som si to mrkla a prečítala
    supiš tak davaj moja ďaľší nech mám čo čítať aj večer :-)) máš tam snáď všteko, zamotávaš a mňa namotávaš čím ďalej tým viac, dobre sa to číta :-))
    publikované: 27.04.2012 13:46 | autor: zara (e-mail, web, neautorizovaný)
  2. Zarenka
    ja som taký moták... ale aj život zamotáva, ťažko sa rozpletá, nevadí, zvládneme všetko!
    publikované: 27.04.2012 14:16 | autor: matahari (e-mail, web, autorizovaný)
  3. Tak to som určite
    nečakala, že z Vierky sa stane liečiteľka...:)) dobrú pôdu si vymyslela svojej fantázií to sa musí uznať, od teraz už nemám, ani predstavu, kde vlastne mieriš:) . Inak od istej doby aj ja verím v liečiteľských schopnostiach, už som to tu aj spomínala niekde . Viem že nie sú všemohúce, ale dokážú nesmierne veľa.
    publikované: 27.04.2012 14:25 | autor: iris (e-mail, web, neautorizovaný)
  4. Iris
    tiež poznám úžasnú pani, zaoberá sa aurou... ale tu ide o vymýšľačky....:-)))
    publikované: 27.04.2012 16:13 | autor: matahari (e-mail, web, autorizovaný)
Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014