Mata Hari

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

Druhý breh

príbeh ženy, keď cesta na druhý breh je veľmi blízko....
 
„Miša, sadni si a prestaň sa triasť!“, zavelil primár. Mohol jej tykať, pracovala na tej klinike dlhé roky v časoch mladosti ako zdravotná sestra.
„Výsledok je priaznivý, netreba už žiadny ďalší zákrok, ani agresívnu liečbu.“, pohladil ju po utrápenej hlave a položil pred ňu doklad. Miša zaborila oči na ten zdrap papiera. S úžasom a neveriacky si prečítala ortieľ: Vzorka tkaniva bola celá, nie je dôvod na ďalší zásah.... V taký kladný opis nedúfala, len po ňom túžila už od čias, keď jej gynekologička na bežnej prehliadke oznámila, že má na krčku maternice nález. Vedela, čo to znamená, nebola včerajšia. Bola vo veku zrelej ženy, keď na povrch vyplávajú rôzne diagnózy.
Vzala do rúk ponúknutú kávu a s úľavou do nej namočila pery. Popálila sa, ale nevšímajúc si to usrkávala ten temný mok. Myšlienky jej utiekli do čias keď tu pracovala.
„Miška, konečne si tu!“, Anka ju objala medzi dverami kliniky. „Na teba, čakám, vieš, že nedovolím nikomu inému, aby mi pichol injekciu!“ Miša opätovala objatie, ale opatrne, lebo Anka bola po operácii.
„No poď, ty moje trpezlivé dievčatko.“, zaševelila a zasmiala sa tým svojím bezstarostným smiechom, ktorý pacientky milovali. Bola pre nich slniečkom v tejto oáze bolesti. Vedela, že má ten dar skrášľovať im tunajší pobyt a rozdávala im zo svojho optimizmu z plného náručia. Šupla Anke do kože ihlu s antibiotikom s profesionálnou ľahkosťou.
„Miška, dnes som volala synovi, nech sa rozvedie, lebo ja chcem za nevestu teba!“, zahlásila Anka tónom, ktorý neznesie odpor. Rozveselilo ju to.
„Ukáž, prezlečiem ti posteľ, nech si v čistučkom, ty moja svokruša.“, otočila sa k ďalším dvom ženám na izbe: „Krásky, šup dole z postelí, nech ste mi na vizitu voňavé a čistučké!“ Jej ruky umne posťahovali prepotenú bielizeň a ženy poslušne odcupotali do kúpeľne. Miška prešla aj ostatné izby a poprezliekala všetko, čo uznala za vhodné.
„Miška je tu, dnes tu bude čisto“, ozvalo sa z konca chodby. Stála tam pani Prokešová, učiteľka v dôchodku.
„Vy dnes odchádzate domov, však?“, spýtala sa Miša. Pani učiteľka vytiahla spoza chrbta ohromujúcu kyticu: „Pre moju najobľúbenejšiu sestričku.“, povedala a tiež ju objala. Miša sa pozrela na kyticu. Takú krásnu ešte v živote nedostala. Poďakovala sa a odniesla ten nádherný výtvor do sesterskej izby.
O pár dní prepustili aj Anku. Pred pár mesiacmi jej robili konizáciu čipku maternice a výsledok bol zlý, s odporúčaním zákroku väčšieho rozsahu. Keď sa po operácii prebrala, bola v službe sestrička Miša. Mladé dievča, o ktorom si myslela, že je to ďalšia fiflena, ktorá bude na ňu kašľať. Jej obavy sa nepotvrdili, Miška bola tá najstarostlivejšia bytosť na tejto planéte a keď ju zdvihla, aby jej poopravila prestieradlo, cítila, že je v tých najlepších rukách. A ako väčšina žien, si ju privlastnila slovami „moja Miška“. Pobyt v nemocnici hlavného mesta vďaka nej bol bezproblémový a keď jej Miška povedala: „Anka, teraz ste ako kura bez drobkov“, mala pocit, že jej od smiechu popraskajú na bruchu stehy.
Na rozlúčku si s Ankou sľúbili, že keď počasie poľaví, príde Miška k nej na stredné Slovensko, kde býva s rodinou uprostred krásnej prírody: „Miška, tam ti tú starostlivosť vrátim, budem ťa rozmaznávať, koláčiky piecť a dovtedy prinútim syna, nech sa rozvedie.“ Miša sa zasmiala. „Ja tú jeho kozu veľmi nemusím. Ani si nepamätám, či sa niekedy usmiala a už vôbec nie, že by v nej bola aspoň troška života. Keby sa museli zobrať, tak by som mávla rukou, čo už, ale sú dva roky svoji a dieťa nikde.“, zavrtela sa. „Od teba by som určite dostala krásnučkú vnučku, takú malú Mišku! Ja by som ju tak rozmaznávala!“, sľubovala Anka, hoci obe vedeli, že je to nezmysel, Miša jej syna ani nevidela, ale radosť jej kaziť nechcela.
„Trepeš, lásočka moja, ale trepeš krásne!“, smiala sa Miša. „Ja ti prajem, aby ti tú vnučku predsa len osud doprial, viem, že by si ju ľúbila nadovšetko!“
Utreli si slzy dojatia a Miša sa pozerala, ako jej manžel nesie batožinu. Vedela, že sa neotočí, taký pohyb je po rozsiahlej operácii príliš náročný.
Začalo sa otepľovať a Mišu napadlo, že jej Anka ani raz nenapísala. „Sľuby sa sľubujú,“ pomyslela si, ale nie s nenávisťou. Jednoducho to tak chodí, zídeš z očí, zídeš z mysle. Pacienti sú radi, keď sú doma a snažia sa na zlé zabudnúť. A pobyt v nemocnici, operácie, liečba, krv a bolesť, to sú zážitky, ktoré rád človek zabudne. Miša zozbierala riady z večere, skontrolovala, či je všetko v poriadku, lebo jej končila služba. Dvanásť hodín na nohách dá síce zabrať, ale tešila sa do telocvične, kde nabrala zvyšné sily a prišla na iné myšlienky. Skôr, než sa prezliekla do civilu, pribehla Eva z vedľajšieho oddelenia:
„Miška, poď, Anku ti priviezli!“
„Akože Anku?“, nechápala Miša.
„Zomiera, je v poslednom štádiu rakoviny, metastázy má po celom tele.“, oznámila jej Eva.
Miša položila tričko späť do skrine, zabuchla dvierka, ale dúfala, že sa jej kolegyne mýlia. Nemýlili. Ležala na nosítkach, biela ako stena, tmavé kruhy okolo prepadnutých očí. Spoznala zhrozenú Mišu a pohla rukou.
„Dobre......, že si prišla...“, takmer nečujne sťažka zašepkala. Keď ju prekladali z nosítiek na lôžko, bála sa, že ju dolámu. Zákerná choroba jej rozožrala telo a kosti držala pohromade snáď len silou vôle. Miša si išla pre osobné veci do sesterskej izby. Roztrasená prijala cigaretu od kolegyne a nemo vyfukovala dym na schodište nemocnice.
„Vieš, Miška..... ja viem, že...zomriem... som s tým zmierená,“ šepkala Anka, „len aspoň mesiac nech vydržím... dcéra mi maturuje a potom... aj sama sa do truhly uložím...“, viac nevládala, dýchala schvátene, z posledných síl, ale tuho zvierala Miške ruku. Tá pri nej sedela na stoličke, odhodlaná nenechať ju samu. K plnému vedomiu sa už neprebrala, už nepovedala nič. Nad ránom stisk ruky náhle povolil a Miša pocítila to hrozné prázdno. Vedela, že je Anka preč. Vyšla na schodište na hádam aj stú cigaretu tej noci.
„Kde si bola, ty fľandra?!“, privítala ju ráno matka. Nemalo význam tej žene niečo vysvetľovať. Mlčky sa osprchovala, snažila sa do seba dostať aspoň šálku teplého sladkého kakaa. Napokon únava predsa len zvíťazila nad jej telom a zaspala.
„Miška, haló, vravím, že sa nemáš báť, že je všetko v poriadku!“, ozval sa primár znova.
„Prepáč, zamyslela som sa, ďakujem, ďakujem za všetko, hlavne za nádej,“ usmiala sa Miša.
 Už vedela, čo jej chcel osud povedať. Že je načase začať myslieť aj na seba. Vedela, že pôjde a podá žiadosť o rozvod a bude sa biť za vlastnú slobodu. A začne si plniť svoje sny. Prvý bude Paríž, áno, Paríž a potom tie ostatné.
 

Príbehy ľudí | stály odkaz

Komentáre

  1. silny pribeh
    dojal ma k slzam...tie nalezy su podchvilou u takmer kazdej z nas...kolko bolesti zivot prinasa, a predsa sa ho drzime zubami-nechtami...
    publikované: 26.01.2011 18:29 | autor: SoB (e-mail, web, neautorizovaný)
  2. Mata Hari,
    hlboký, na city,srdce, rozum pôsobivý článok, s peknými myšlienkami a vyjadrením. Živoz je dôležitý, biť sa o ostatné, je malichernosť.
    publikované: 26.01.2011 18:42 | autor: vasilisa26 (e-mail, web, autorizovaný)
  3. sobík
    nechcela som ťa rozplakať, Miška si vtedy poplakala za teba.. len som chcela zdôrazniť, že my, ženské, stále beháme okolo ostatných a na vlastné zdravie nemáme čas, ani na zdravie, ani na potešenia...
    Niekde som čítala múdry názor, že matka rodiny sa má o rodinu starať tak, ako to radia v lietadlách: Najprv nasaďte dýchaciu masku sebe, až potom dieťaťu!... logické, načo je potom dieťaťu pridusená matka, že áno.... takže sa idem nadýchnuť kyslíka...:-)
    publikované: 26.01.2011 18:59 | autor: matahari (e-mail, web, autorizovaný)
  4. Vasiliska
    ďakujem, som rada, že písať príbehy má zmysel..:-)
    publikované: 26.01.2011 19:00 | autor: matahari (e-mail, web, autorizovaný)
  5. vasilka
    som rada, že si nakukla a že ten príbeh zaujal a inšpiroval..:-)
    publikované: 26.01.2011 19:01 | autor: matahari (e-mail, web, autorizovaný)
  6. no pekne
    najprv sa mi koment stratí, napíšem druhý, objaví sa aj prvý...heh
    publikované: 26.01.2011 19:02 | autor: matahari (e-mail, web, autorizovaný)
  7. :(
    Viem, že nie sme tu na tom svete naveky,napriek tomu je mi nesmierne ľúto keď viem, že niekto musí odísť, alebo sa dozviem, že zomrel niekto koho som poznala...Je nezvyk od teba taký príbeh čítať, ale asi aj o takýchto veciach treba hovoriť...
    publikované: 26.01.2011 19:08 | autor: iris (e-mail, web, neautorizovaný)
  8. hmm, až ma zamrazilo
    Mataharinka.. ja neviem čo napísať a tak tíško mlčím ...
    publikované: 26.01.2011 19:08 | autor: z-a-r-a (e-mail, web, autorizovaný)
  9. ked sa =HORE = pýtam "Prečo?"
    ticho je..keby povedal aspoň niečo..!!
    prečo na svoj obraz stvorené dietky z lásky
    nechá v potu tváre zbierať a užívať bolestí a utrpenia klásky..??!!

    silný príbeh-aj takto ide života beh..

    príbeh obyčajnej dnešnej ženy..ked nad rodinu..deti..nič neni..a čas letí..a ked príde čas pre seba-vysnívaný..život začne uštedrovať rany..
    niet čo riešiť...práve = TERAZ= sa zo života tešiť..zajtrajšok sľúbený nemáme..iba sa nádejáme..
    a tak v tejto chvíli dakujem životu-že nie na onko som-ale sedím doma v teple u "netu"..
    všetkých vás úprimne zdravím..aspoň tým vám radosť spravím..
    publikované: 26.01.2011 19:12 | autor: radost (e-mail, web, neautorizovaný)
  10. iris
    treba, aj o takých treba....
    publikované: 26.01.2011 19:14 | autor: matahari (e-mail, web, autorizovaný)
  11. zarenka
    díky, že si prečítala...:-)
    publikované: 26.01.2011 19:14 | autor: matahari (e-mail, web, autorizovaný)
  12. radostička
    povedala si to pekne, áno, vďaka, že sedíme doma, za počítačmi a teraz vieme, že sa treba zo života tešiť a nielen sváry a prieky riešiť a na seba zabúdať...:-)
    publikované: 26.01.2011 19:16 | autor: matahari (e-mail, web, autorizovaný)
  13. MH,
    nevadí, keď aj dva. Písať takéto príbehy má zmysel, lebo na jednej strane nám ukazujú pominuteľnosť, ktorej nemožno zabrániť a na druhej strane nádej, že nie všetci musia skončiť rovnako
    A to je to, čo potrebujú zúfajúci
    publikované: 26.01.2011 19:22 | autor: vasilisa26 (e-mail, web, autorizovaný)
  14. prečítala a premýšľam
    a vychádza mi, že život je príliš krátky na to aby sme si ubližovali tým, že sa o seba nestaráme .... a viac nemôžem písať, lebo viac by bolo aj tak málo na tú silu čo si v príbehu uvoľnila ..
    publikované: 26.01.2011 19:22 | autor: z-a-r-a (e-mail, web, autorizovaný)
  15. vas a zarenka
    vy ste sila, životná sila a nemrháte enrgiou, ste krásne baby, viete rozdávať, táto zem si vás ešte dlho podrží...:-)
    publikované: 26.01.2011 19:35 | autor: matahari (e-mail, web, autorizovaný)
  16. chm, príbeh má silu polepšiť čítajúceho,
    ale ke´d mňa ani netreba, ja to vnmam veľmi citlivo a s poznaním veci, keby to čítali i nejakí cynici, čo to viac potrebujú...
    publikované: 26.01.2011 22:02 | autor: bookzin (e-mail, web, autorizovaný)
  17. matahari-nemáme rovnaké osudy
    a tak-netreba sa s niekým stotožňovať...každý bojuje za seba...!-veľa síl prajem !
    Každá choroba nám chce niečo povedať a my máme na to prísť...
    Tvoj príbeh o Anke mi vrátil spomienky zo zamestnania...sú clivé...sedieť pri umierajúcom...poznám...a mala som ten pocit,že on si to tak prial...
    publikované: 27.01.2011 07:00 | autor: vyfack-naiv (e-mail, web, autorizovaný)
  18. Čokoládková
    nemyslím, že som to písala s cieľom polepšiť čítajúceho... naopak, s cieľom, aby ženy mysleli viac na seba...:-)))
    publikované: 27.01.2011 08:50 | autor: matahari (e-mail, web, autorizovaný)
  19. naiv
    som rada, že si medzi nami, tu na blogu obohacuješ svojou prítomnosťou a spúšťaš veľa krásnych myšlienok..:-)
    publikované: 27.01.2011 08:51 | autor: matahari (e-mail, web, autorizovaný)
  20. mata...
    ďakujem...
    publikované: 27.01.2011 09:30 | autor: vyfack-naiv (e-mail, web, autorizovaný)
  21. Matahari,
    smutne krásne a poučné. Ďakujem Ti.
    publikované: 28.02.2011 15:00 | autor: vrabciak (e-mail, web, neautorizovaný)
  22. vrabčiatko
    rado... nabudúce veselšie...:-)
    publikované: 28.02.2011 16:41 | autor: matahari (e-mail, web, neautorizovaný)
  23. mataharka
    asi nikdy nepochopím, prečo osud- Boh berie takým spôsobom ....takto nejako mi skončila moja kamarátka Olinka pred 2 rokmi... dodnes mám nad jej fotkou veľký otáznik....
    publikované: 03.03.2011 18:47 | autor: vikina (e-mail, web, autorizovaný)
Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014