Mata Hari

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

7. kapitola

rastieme
 

7

 

Tlaky mojich priateľov boli priveľké a rozlúčku so školou nachystali na piatok. Našťastie si zmysleli ísť na Kolibu na opekačku. Nabalená poživatinami som sadla do svojho stále spoľahlivého auta, hoci sa Marek ponúkal, že príde pre mňa, chcela som byť slobodná a môcť sa rozhodnúť kedykoľvek, ak by som chcela odísť. Byť na niekoho odkázaná je dosť nepohodlné. Obávala som sa úplne zbytočne, atmosféra bola skvelá, nálada výborná a ja som sa preniesla späť do stredoškolských starostí a na chvíľu som zabudla na starosti s drakom. Marek ma obletoval ako nočná mora lampu. Aj som mu to povedala.
„Si moje svetielko, Vieročka, budem sa o teba starať, mňa sa tak ľahko nezbavíš, aj keď máš toho svojho Tomáša, ja si na teba počkám,“ šepkal mi v tieni dreveného altánka a bolo to celkom milé. Vysvetľovať mu, že je to zbytočné nemalo cenu. Nebol otravný, bol milý a pozorný. Viem, že keby ma osud nespojil s Okatým, asi by som pristala na hlbšie priateľstvo s Marekom. Ale ja Tomáša milujem a aj keď máme na seba veľmi málo času, teraz sa to mení. Tomáš sa ku nám presťahoval. Svoje veci si zložil do hosťovskej izby vedľa mojej, ale noci trávil u mňa, tlačiac sa na jednej posteli.
Pri spomienke na Tomáša som sa zachvela.
„Je ti zima, Vierka?“, spýtal sa Marek.
„Nie, ďakujem, to len tak. Je mi príjemne, dobre, že som s vami išla.“
„Veru, stále sedíš doma, akoby ťa ktosi obmedzoval. Je všetko v poriadku?“
„Všetko je v najlepšom poriadku, Marečku,“ odpovedala som mu, „Iba sme mali chorú babinu a ja som mala veľa práce, nikto ma neobmedzuje, aj na Tomáša som mala málo času.“
„A idete niekam na dovolenku?“, bol zvedavý Marek a hady z pospletaných vlasov mu ofúkal vietor.
„Obávam sa, že asi nie, ešte uvidíme. Zatiaľ mám len nejaké dve svadby v lete na fotenie a budem pomáhať babičke v obchode.“, vymyslela som si alibi na leto.
Večer bol príjemný, hralo sa na gitare, spievalo, ohník blkotal a vzduch voňal pečenou slaninou. Na jednej strane mi bolo príjemne, na druhej mi to pripadalo také slaboduché, nezmyselné tliachanie a ja som si pripadala veľmi zrelá oproti mojim spolužiačkam a spolužiakom. Okrem Mareka. Marek pôsobil dospelo, vyrovnane, až prehnane dôstojne a uvedomelo. Kým ostatní spolužiaci popíjali pivo, Marek sa držal iba vody a striedmeho jedenia tých nezdravých pochúťok. Bolo to také zvláštne. Pozorovala som ho, ako sa rozprával s ostatnými. Tak s nadhľadom, síce pozorne, ale stále som mala pocit, že je telom a dušou niekde úplne inde. Svojou impozantnou postavou a vzhľadom vytŕčal z priemeru medzi našimi spolužiakmi. Dievčatám sa páčil, mnohé mu nadbiehali, ale on akosi nemal záujem. Či má priateľku mimo našej školy netuším. Marek nie je z tých, čo radi rozprávajú o svojom súkromnom živote. Práve tak, ako ja.
 „Tfuj, smrdíš ako cigánka!“, so smiechom skonštatoval Tomáš, keď som prišla domov. Mama s babičkou už spali. Pozhadzovala som zo seba všetko oblečenie a hodila do koša na špinavú bielizeň. Napustila som si vaňu plnú vody a voňavej peny. Tomáš sedel na okraji vane a umýval mi vlasy od toho dymu.
„Si prekrásna, tvoje vlasy sú prekrásne,“ ruka mu skĺzla nižšie sledujúc líniu krku. Zachvela som sa. Bolo to príjemné, také uvoľňujúce. Privrela som viečka. Ruky hladili moje ramená, hrudník. Pritiahla som si jeho tvár k mojej. Vášnivé bozky pokryli moje ústa. Tomáš ma na chvíľu pustil, nastavil sprchu a zmyl zo mňa všetku penu, zabalil ma do osušky a vzal do náručia. Opäť sme strávili noc tlačiac sa na mojej posteli...
Ráno som vstávala skoro, lebo som bola na rade s nákupmi. Tomáš sa prirodzene pridal, bolo to také zvláštne, spolu nakupovať. Také príjemné. Je fajn vedieť, že človek nie je sám. Priviezli sme auto plné mäsa zo Záhoria. Ešte som mala chvíľu na odpočinok, úpravu k svadbe a potom som až do noci trčala na zábave so ženíchom a nevestou, ľudí neohybných a bez akejkoľvek fantázie. Takých sa ťažko fotí, nedokázali sa uvoľniť a bola s nimi ťažká spolupráca. Aj tak sa mi podarilo ich trošku usmerniť a porobiť celkom slušné množstvo záberov.
 Domov som prišla úplne unavená, no napriek tomu som išla skontrolovať zvieratá do garáže. Dráčik aj poník sa potešili a ja som sa s nimi trochu pomaznala. Obaja si strkali hlavy pod moje ruky akoby sa nevedeli nabažiť hladkania. Bola teplá letná noc, tak som ich na chvíľu vypustila na dvor. Poníkovi sa nechcelo, ale Zafír skúmal farby noci a sám sa stal úplne neviditeľným. Len zelené oči svietili do tmy. Jeho maskovanie bolo dokonalé.
V to nedeľné ráno som sa zobudila dosť neskoro. V kuchyni kraľoval Tomáš, ktorý sa rozhodol, že bude aspoň trochu užitočný a navarí obed. Mama s babkou boli spolu v ateliéri, aby sa nemuseli pozerať na tú spúšť, ktorú tam narobil. Obe sa tvárili, že majú veľa roboty, pritom len tŕpli, kedy sa čo rozbije. No, po dlhých rokoch bez prítomnosti chlapa v dome sme to nemali ľahké. Musíme si zvykať.
Vrátila som sa do kuchyne a cez kuchynské okno som pozorovala zvieratá na dvore. Boli dokonale spokojné, Atosko ležal v tieni stromu, Zafír sa máčal v jazierku a poník postával vo dverách otvorenej garáže. Tomáško mi urobil kávu a ja som mu vyrozprávala o svojich ťažkostiach so ženíchom a nevestou. Napriek veľkému neporiadku v kuchyni to tam voňalo, tak som nedočkavo snorila po hrncoch.
„Už len chvíľu, miláčik, heš!“, odohnal ma Tom, tak som sa išla zatiaľ umyť a prezliecť. Dnešným dňom sa začnú návštevy Zasvätených. Nie je ich veľa, ale aj tak to bude nápor cudzích ľudí u nás. Horúčava opäť zúri a nebo sa pomaly zaťahuje na daždivý boj s ňou. Vzduch je ťažký, takmer nedýchateľný, tak sa teším, keď voda zmyje prach z dvora. Aj zvery sú akési unavené. To znamená, že budeme musieť návštevy pozývať dnu. Uf! Zbehla som do kuchyne a začala som pomáhať Tomášovi so špinavým riadom.
„Čo sa mi tu moceš?“, výhražne zavrčal Tomino.
„Nemocem, pomáham!“, nedala som sa odbiť.
„Ja to zvládnem sám,“ frflal a objal ma zamastenou rukou, dávajúc pozor, aby ma nezamazal.
„Vonia to neskutočne dobre,“ zašepkala som, „Čo to bude?“
„Ty voniaš krajšie, ale nie si jedlá, tak sa nechaj prekvapiť,“ zasmial sa tajnostkársky. Brucho mi začalo vyhrávať zúrivú melódiu hladu.
„Ak mi urýchlene nenaložíš, tak si namažem chlieb!“, zastrájala som sa.
„Veď prestri na stôl, môžeme podávať,“ oznámil mi a odišiel zavolať mamu a babku. Obe prišli a a nenápadne sa rozhliadali. Keď skonštatovali, že kuchyňa je celá a nepoškodená, navyše aj uprataná, s úľavou si sadli k stolu. Bolo to také nezvyčajné, že nás niekto obsluhoval, ale bolo to aj príjemné.
„Dámy, neviem pomenovať, čo som navaril, ale snáď vám to bude chutiť. Dobrú chuť,“ zaželal nám náš nový kuchár a odviazal si babičkinu zásteru.
Aká príjemná bola vôňa, tak chutné bolo aj Tomovo jedlo bez mena. Všetky sme ho pochválili a mládenec sa tomu nesmierne potešil. Búrka na seba nenechala dlho čakať. Spustila sa tak náhle, ako to letné búrky dokážu. Zavrela som poníka s dráčikom do garáže, oboch sme nakŕmili a nachystali sme pohostenie pre návštevy. Chladnička bola plná chlebíkov, Atos sa uvelebil na pohovke v obývačke a ja ku nemu. Pustili sme si televízor a aspoň na chvíľu sme si vychutnávali moment ničnerobenia.
Návštevy prebehli pokojne. Občas som bola prekvapená, kto zo známych ľudí patrí medzi Zasvätených, ale napokon všetko dobre dopadlo. Každý bol zo Zafíra nadšený, z poníka mali tiež veľkú radosť. Dvor bol úplne premočený, ale keď prestalo pršať, vypustili sme ich von. Jazierko sa naplnilo dažďovou vodou, výrazne sa ochladilo a všetkým sa hneď dýchalo lepšie.  
Škola skončila, leto je v plnom prúde a doma vládne pohoda. Zoznámili sme sa s pánom Jozefom, ktorého nám predstavil Tibor. Jozef pôsobil veľmi pustovníckym dojmom, zarastený a zanedbaný chlap neurčitého veku. Chvíľu som mala dojem, že má sto rokov a chvíľami mal v očiach veselé iskierky mladosti. O drakoch vedel, nebol prekvapený, ba naopak, poučil nás o niektorých detailoch. Draci zuby nemenia, lietať sa čoskoro naučí sám, krídla mu už mocnejú, v chvoste má nesmiernu silu, ale krk je jeho slabinou, čo sme aj vedeli. Zafír ho očaril svojou dokonalosťou. Jozef si pred ním kľakol a so zbožnou úctou sa mu poklonil:
„Ďakujem, že som ťa mohol v svojom živote vidieť a ďakujem, že sa budem môcť o teba postarať, že ti budem môcť poskytnúť príbytok.“
Zafír si so záujmom obzeral a očuchal nového človeka. Očividne bol s ním spokojný. Švihol chvostíkom na znak nadšenia a Atos kúsok poodletel. Zavrčal a otočil sa na draka. Skočil mu na chvost a začali sa naháňať. Bolo mi jasné, že sa potrebujú prebehnúť. Tak sme sa vybrali aj s Tomášom a Jozefom do vinohradov. Tie sú v týchto horúcich dňoch ľudoprázne, všetci sú buď na kúpaliskách alebo v tieňoch budov. Jozef prisľúbil, že nám privezie nákladné auto, aby sme mohli vyvážať Zafíra do lesov. To sa mi celkom pozdávalo. Teraz nás už Tomáš neopúšťal, lebo nastal čas drakovej ochrany. Bude sa musieť naučiť jazdiť na tom nákladnom aute, ja si na to netrúfam.

Jozef so Zasvätenými naviezli drevo na stavbu prístrešku pre Zafíra na Veľkej Bani. Keďže sme sa starali o draka, nechali sme to všetko na nich. Tu mu zatiaľ vyhovuje pobyt v garáži, dobre zabezpečenej zámkami a alarmom. Alarm je napojený na dom, takže by sme hneď vedeli, ak by sa niekto pokúsil k drakovi dostať bez nášho povolenia. To bola jedna z prvých vecí, ktoré mama s babkou vyskúšali. Alarm mal prenikavý zvuk a zobudil by aj mŕtveho. Do domu sme ho už ani nevpúšťali, pomaly sa nezmestí cez dvere a dĺžka chvosta je tiež už dosť povážlivá. Od hlavy po koniec chvosta má dva a pol metra, rozpätie krídiel tiež. Kŕmiť ho už stačí iba raz denne, to si zvykne hneď ráno zjesť svoju porciu, potom dve hodiny oddychuje. Atos sa mu prispôsobil, aj sa snaží zožrať toľko, čo Zafír, čo sa mu ale nedarí, ale podarilo sa mu dobre pribrať. Cez deň bývajú teploty vzduchu vysoké. Jozef nám ukázal v lese na Červenom kríži rybník, v týchto horúčavách sú ľudia v lesoch málo, tak sme dnes vyviezli zvieratá nákladiakom s vybaveným povolením až k jazeru. Zafír sa rozbehol k jagavej hladine a prvýkrát sa mu podarilo vzlietnuť. Taký bol z toho sám prekvapený, že strmhlav vletel do vody. Tam sa otriasol a zreval od radosti. Jeho rev bol niečo medzi revom medveďa a pumy. Vtáctvo naokolo na moment stíchlo. Aj Atosa to prekvapilo. Drak sa vyšveral z jazera, otriasol kvapky z majestátnych krídiel a zamával nimi v snahe vzlietnuť bez rozbehu. Nešlo to na prvýkrát, ale skúšal to znova a znova. Atos sa urazene pobral na prieskum do lesa, keď videl, že jeho priateľ má nový druh zábavy. Musel byť veľmi nahnevaný a sklamaný, lebo aj keď sme ho volali, neprichádzal.
Po čase som sa ho vybrala hľadať. Ležal v tieni stromov pri studničke a vytrvalo hľadel do neznáma. Keď som ho oslovila, ani neotočil hlavu, iba zvedavé uško mu nadskočilo s výrazom: Síce počujem, ale nerušte moje kruhy! Ignoroval moje hladkanie. Tak som sa išla napiť dobrej vody zo studničky. Bŕ, ľadová voda zmrazila moje ústa. Atos sa postavil a bol v strehu. Po ceste niečo výrazne šuchotalo, prach sa zvíril. Obaja s Atosom sme boli chvíľu bezmocní z toho pocitu. Z pocitu, keď tušíš, že sa niečo deje, ale nevieš čo. Na moment ma premkla hrôza. A v tej sekunde čosi zvírené, veterné buchlo o cestu. V obrysoch som rozoznala Zafíra. Vtedy som pochopila čo sa deje. Drak lieta! Atos sa s veselým vrtením chvosta rozbehol k svojmu veľkému priateľovi. Snažil sa ho uhryznúť v mieste ľudského kolena, dračieho kĺbu. Dráčik zamával krídlami a nadletel ponad psíka. Objavili novú spoločnú hru, drak vo vzduchu, pes za ním na zemi. Malo to celé len jednu chybu. V jazere nebola voda vhodná na kúpanie pre človeka, tak kým sa zvieratá zabávali, my sme s Tomášom trpeli celí spotení. Trochu mi bolo ľúto, že sa toto leto asi neokúpeme. Plávam rada.
Kolobeh dní začínal byť na jednej strane pestrý tým, že sme vymýšľali drakovi nové zábavky a cvičenia, na druhej strane sa mi žiadalo aspoň pár obyčajných dní, trocha kultúry, ísť do kina a tak. Darmo, mestský a civilizovaný človek. Nevadí. Krása toho úžasného tvora mi všetko vynahrádzala. Občas sme na svoje výlety brávali aj poníka. Ten sa mi zdal poslednou dobou unavený, bez záujmu o život okolo seba. Mama zavolala ku nám veterinára, odborníka na kone. Zafíra sme s Tomášom vzali do lesov, aby o ňom doktor nevedel.
„Tak náš milý poník je starý pán,“ vraví mama, „a asi nám už pomaly odchádza. Preto ho predali, vedeli, že končí svoju púť“
„Chudáčik úbohý,“ prišlo mi to ľúto. Obľúbili sme si ho, jeho radosť, keď ku nám prišiel nás presvedčila o správnom rozhodnutí.
„Aj tak sú to beštie ľudské, vedeli, že nám predávajú staručkého koníka, tak ho ešte aj speňažili. My sme to nemohli rozoznať, ale aj tak ma to nemrzí, lebo tam by bol zavretý v klietke alebo uviazaný o stĺp, tu si môže slobodne pochodiť, popozerať a nie je sám, tým, že je v garáži so Zafírom, mu nie je smutno!“ vyhlásila mama a my sme jej dali za pravdu. Svoju úlohu u nás si splnil, postaráme sa za odmenu o neho. Poník, akoby vedel, že sa rozprávame o ňom, na chvíľu vopchal hlavu do dverí. Hladkala som ho po uškách a pozerala do jeho obrovských veľkých hnedých očí. Prišlo mi to ľúto. Nechcela som, aby tak skoro odišiel. Teda, vôbec si neviem predstaviť, že by zomrel niekto z môjho okolia, či už človek alebo zviera. Poník akoby rozumel mojim myšlienkam, očká sa mu zaleskli nádejou a veselo zaerdžal. Znelo to asi ako: Zahoď smútok, ja nikam nejdem!
„ Možno sa ten doktor mýli, možno je iba unavený z toho tepla a keď horúčavy povolia, koník bude veselší! Uvidíte, že to bude tak!“ povedala som bez toho, aby som dovolila niekomu pochybovať o správnosti mojich slov.
Večery sme trávili ako bežná rodina. Po zatvorení zvierat a nastavení alarmu sme posedávali v obývačke, buď pri televízore alebo zapnutých laptopoch. Niekedy som sa zavrela do svojej izby a kým Tomáš spal, tak som si usporiadala fotky v svojom počítači, odpisovala som na maily, hlavne Marek mi vytrvalo písal. Občas aj Miloško. Obom som písala, že chodíme na brigády, aby sme si mohli nakúpiť novú elektroniku. Marek sa ma vypytoval, či sa idem vydávať, keď Tomáš už býva u nás. Znelo to trošku ironicky. Očividne sa klebety šíria rýchlo. Ba, priam prirýchlo na môj vkus! Na to som nevedela odpovedať, len toľko, že sa nechystáme sobášiť a že dôvod, prečo Tomáš býva s nami, si ponecháme pre seba. Nech si už myslí, čo chce.
Miloško má strach o Dianu, ktorá sa po našom pohnevaní vrhla do víru flámovania a nekonečných pijanských akcií. Domov prichádza neskoro, veľakrát pod vplyvom alkoholu. Je mi ľúto, že jej nemôžem pomôcť, ale Diana nie je vhodný typ, aby som sa jej venovala a prezradila naše tajomstvo. Kto raz sklamal, je možné, že sklame opäť a ja nemôžem riskovať. Odpísala som mu, že pevne verím, že ju to prejde a opäť nájde svoj pokoj v duši, len potrebuje okolo seba veľa lásky. Na jeho výzvy o stretnutie som nereagovala. Snáď pochopí, že sa mu nemôžem alebo nechcem venovať. Teda, aj by som Miloša rada videla, ale teraz to jednoducho nejde. Najnovšie so mnou komunikuje cez internet aj ujo Polák. Po tom, čo predal svoje auto, si kúpil počítač a dal zapojiť internet. Viem si predstaviť, ako svojimi zrobenými rukami ťuká do klávesnice. Konto dráčik narastá, práce na jeho novom domove v lese finišujú. Poďakovala som sa mu za intenzívnu pomoc. Ujo Karol sa netajil v svojich obavách o draka a ani v obavách o prípadnom nepriateľovi. Barbarské časy sú preč, neviem si predstaviť nepriateľa, ktorý by zaútočil len na našu oblasť Malých Karpát. Túto záhadu máme neujasnenú. Ujo Karol trošku straší vojnou, ale ja som presvedčená, že vypuknúť vojna nemôže, na to by drak ani nestačil a pri dnešnej technike ničiacich zbraní by vojna aj tak viedla k záhube celého ľudstva. Upokojujem Karola, že drak asi mal prísť len preto, aby na neho ľudia nezabudli a že jediné, čo nám môže hroziť, sú Nesmrteľní. Honba za nesmrteľnosťou by sa pri súčasnej informovanosti a rýchlo sa šíriacim správam mohla stať pre nás všetkých nebezpečnou.
Pri týchto myšlienkach som sa pozerala na spiaceho Tomáša, vedľa ktorého driemal Atos a ktorý spal tak pokojne, až ma to udivovalo. Túto vlastnosť mu závidím. Ja mám teraz spánok veľmi slabý. Budím sa na každý šuchot, na každú zmenu rytmu Tomášovho dýchania, na každý pohyb. Spôsobuje to môj strach. Asi by som mala siahnuť po nejakých bylinkách, ale to sa zase bojím, že zaspím a nebudem počuť, ak by sa niečo dialo. Tomáš sa mi posledné dni zdá nervózny, popudlivý k hádkam, všetko mu vadí. Ako manželia po rokoch. Ja viem, boli sme priskoro vtlačení do takéhoto vzťahu. Kedysi bolo normálne, že sa mladí v našich rokoch brali, dokonca, že im rodičia vyberali partnerov, ale naša generácia má väčší rozhľad o živote, o svete, chceme viac vidieť, viac prežiť, viac dokázať. Obaja sa cítime ako uväznení, už ani telesné radovánky nie sú to, čo bývali. Nie sú vzácne. A vôbec si neviem predstaviť, že by sme mali tak skoro dieťatko.
Sedela som za stolom s hlavou v dlaniach a v takom štádiu ma zastihol spánok. Krátky, ale intenzívny. Prebrala som sa ubolená a unavená. V sne sa Tomáš so mnou škarede pohádal a odišiel a ja som zostala s drakom sama. Prepadol nás jeden z Nesmrteľných a draka pred mojimi očami popravil mačetou. Smrteľne zranené zviera sa na mňa dívalo vyčítavým pohľadom a ja som tam stála, postriekaná jeho krvou a neschopná sa pohnúť. Až ma striaslo pri myšlienkach, že by sa to mohlo stať. Pozrela som sa na spiaceho Tomáša. Možno by bolo lepšie, keby spával v hosťovskej izbe, aby sme mali každý svoje súkromie, kútik, kde by sme si mohli oddýchnuť od tých tlakov. Ale s tým už teraz nenarobím nič. Asi by bolo divné povedať: „Odsťahuj sa do hosťovskej izby!“ Ktovie, ako to bude ďalej, keď už naša intenzívna starostlivosť o draka nebude nutná. Vráti sa Tomáš domov? Prijmú ho bez problémov? Zostaneme priatelia alebo sa rozídeme? Babička vravela, že v histórii sa ešte nestalo, že by sa Tvorkyňa a Ochranca rozišli, ale to boli iné časy.
Zbytočne analyzujem. V tomto prípade bude lepšie sa poddať osudu a vydržať. Dokedy? Kedy nastane ten správny okamih, keď naša misia skončí? Ako nastúpim do školy v septembri, keď je tu Zafír? Tomáš sa pre tento rok svojej kariéry vzdal, hoci skúšky spravil a je prijatý. V septembri požiada o odloženie o rok, ak bude treba. Bude mi to vyčítať?
Pristihla som sa pri hriešnej myšlienke, čo by sa stalo, keby som vajce nenamaľovala. Ako by sa môj život vyvíjal, akým smerom. A či by bol bohatší o zážitky ako teraz. Určite nebol, bol by pokojnejší, ale aj prirodzenejší. Nebála by som sa Nesmrteľných, lebo by som ani netušila, že takí po svete chodia. Ale ani by som v živote nevidela draka na vlastné oči. Iba akési plastové makety vo filmoch. A nikto z nich ani netuší, aká je to v skutočnosti nádherná bytosť! Na jednej strane sa mi uľaví, až bude Zafír samostatný, na druhej mi budú chýbať tie jeho nádherné oči, mávanie krídiel, tá láska, akú vie prejaviť. Ako môže niekto túžiť zabiť takého ušľachtilého tvora! Tak, ako môžu zabíjať tigrov pre zisk, slony pre kly, čokoľvek pre peniaze. Tak môžu zabíjať pre nesmrteľnosť.
Ľahla som si do postele, ale myšlienky mi stále blúdili okolo môjho sveta. Aspoň jedno ma tešilo: fotky. Tie mám bezpečne uložené na nosičoch a nevie o nich nikto. Teda okrem nás.
Tomáš vstáva skoro, chodí behávať kým nie je ešte veľmi teplo a bráva si so sebou aj Atosa. Chodieva po tichu, ale aj tak sa na moment zobudím. Aspoň tie chvíle má sám pre seba. Zafír rastie zo dňa na deň, mama aj s babkou sa snažia žiť ako pred tým, aj keď trávia doma viac času. Mame vzťah s priateľom škrípe, lebo stále hľadá nové a nové výhovorky, prečo ho nepozvať ku nám. Asi by sme mali ísť so Zafírom na dlhší čas von, lenže cez obed je veľmi teplo.
„Mami, cez týždeň nie je v lesoch toľko ľudí, mohla by si si priateľa pozvať ku nám, my strávime deň v lesoch,“ navrhla som jej.
„Zbytočne sa namáhaš, Vierka,“ vraví mi, „myslím, že to nebol ten pravý. Opäť.“, skormútene skonštatovala.
„Vy ste sa rozišli?“
„Pred pár dňami mi navrhol, že zostaneme priateľmi.“
„To je mi ľúto,“ povedala som.
„Ani nemusí, nebol to tak chápavý človek, ako je tvoj Tomáš. Bol trochu egoistický, chvíľami som mala pocit, že by ľahko patril medzi Nesmrteľných, keby o tejto možnosti vedel. A lepšie, že sa to skončilo takto. Až tak veľmi to nebolí.“
„Ako veľmi to bolí? Ako, keď ťa opustil môj otec?
„Vieš, že o tom sa mi nechce hovoriť. To je pre mňa mŕtva minulosť.“
„A kedy bude ten správny čas, aby si mi to vysvetlila?“
„Sú veci, ktoré si radšej nepraj vedieť, Vierka a teš sa, že máš Tomáša!“
          „Veď ja sa teším, som za neho vďačná, aj keď sa bojím, že túto skúšku nevydržíme, už teraz sa mi zdá byť zo všetkého nervózny!“
„Mladí muži ťažko znášajú stresy a je to na neho priveľká zodpovednosť. Aj tak to celé berie veľmi poctivo,“ povedala s obdivom v hlase mama.
Tomáš vošiel do kuchyne, čerstvo osprchovaný a krásny ako grécky boh.
„Dobré ráno, dámy,“ zaželal nám a mňa obdaril bozkom na líce.
„Tomáško, z koľkých vajec dnes?“, spýtala sa mama a už aj hádzala vajíčka na panvicu. Ja som zatiaľ vytiahla z pekárne čerstvý teplý chlieb, ktorého vôňa mi spôsobila koncentráciu slín v ústach.
„Som ako Pavlovov pes, slintám,“ posťažovala som sa.
„Prinesiem ti podbradník?“, dobiedzal si ma Tom, ktorý sa v momente polial kávou.
„Neviem, kto tu potrebuje skôr podbradník“, podpichla som a vyslúžila som si uštipnutie.
„Kam idete dnes, mládeži?“, spýtala sa mama.
„Neviem, mne už zlyháva fantázia,“ odpovedala som. „Asi opäť na Červený kríž, je tam to jazero.“
„Asi áno,“ potvrdil Tomáš a išiel vypustiť draka z garáže.
Zafír sa mi zdal opäť väčší. Ponaťahoval sa v celej svojej kráse, povystieral si krídla a zívol. Nádherné zviera. Chvalabohu, už nám nekadil na dvor, vydržal až do lesa. Neviem si predstaviť, kam by sme tie kopy odpratávali. Aj v lese sme sa snažili stopy po výkaloch zahrabávať, lebo poľovníkom by mohlo byť čudné, aké zviera toto dokáže. Babička nám odporúčala kŕmiť Zafíra už len každý druhý deň. Najprv som sa bála, že mu to nebude stačiť, ale zvykol si a rastie aj tak. Čoskoro mu bude stačiť raz za tri dni, až to predĺžime na päť dní. Aspoň tak bolo v starých knihách písané.
Bola dobrá viditeľnosť, čistý vzduch, tak som si vzala aj fotoaparát, nech zachytím Zafíra ako lieta. Aj keď je ťažko identifikovateľný, ak vieš čo hľadať, po čom pátrať, dá sa rozoznať, aj keď mama hovorí, že to len my poznáme, lebo vieme o ňom, ale cudzí človek, tomu sa len čosi mihne a pomyslí si, že sa mu to iba zdalo. Asi má pravdu, ešte ani nikto zo Zasvätených nepočul nič podozrivé.
„Ja by som sa tak okúpal,“ priznal sa Tomáš pri jazere.
„Ani nevieš, ako po tom túžim, teraz mi je ľúto, že som odhovorila babku od bazéna na dvore. Akoby sa teraz zišiel!“ zakňučala som.
„Ale kto to mohol vedieť, Vierka, prežijeme, budúce leto, uvidíš, dožičíme si vody a kúpania!“, rozhodol sa Tomáš.
„A ktovie, čo bude s naším dráčikom,“ trápilo ma.
„Neboj, bude sa už vedieť o seba postarať a potom, je tu dosť Zasvätených, nie sme na to sami.
„Aj tak je teraz najväčšia zodpovednosť na tebe,“ pošepla som, „Obdivujem ťa, ako to znášaš. Otec ti stále nedvíha telefón?“
„Nie, ale mama mi ráno volala. Vraj sa nás chystá nečakane navštíviť. Pokojne, nech príde, aspoň uvidí, že sme neklamali. Ale on si nerád priznáva, keď sa mýli. Bude dlho urazený. Ja ho chápem, také niečo sa nedá racionálnym mozgom prijať, znie to ako rozprávka, alebo ako nejaký americký film. Mne osobne sa tiež niekedy zdá, že sa zobudím doma, a život bude po starom.“
Zmĺkli sme a pozorovali okolie. Atos behal a okolo neho sa víril prach a lístie zo stromov. Obrysy draka v povetrí dávali tušiť, že sa hrá so psíkom na naháňačku.

 

 

Dráca - Démoni z hôr | stály odkaz

Komentáre

  1. ok, prečítané
    :-)) čakám, trpezlivo :-))
    publikované: 30.04.2012 18:13 | autor: zara (e-mail, web, neautorizovaný)
  2. začínam mať taký vnem, že si sa dala prudko inšpirovať
    určitou postavou z "Boj o tróny"...daenerys Hm?
    publikované: 01.05.2012 00:22 | autor: bookzin (e-mail, web, autorizovaný)
  3. ešte uvádzam, že je to asi totok:
    publikované: 01.05.2012 00:23 | autor: bookzin (e-mail, web, autorizovaný)
  4. Zarenka
    super!
    publikované: 01.05.2012 00:31 | autor: matahari (e-mail, web, neautorizovaný)
  5. :)
    tiež čakám na ďalšiu kapitolu ..: )
    publikované: 01.05.2012 13:20 | autor: iris (e-mail, web, neautorizovaný)
  6. Čoko
    k Boji o trúny som sa dostala asi pred dvomi mesiacmi a to už bola Dráca napísaná, ale to už asi ťažko dokážem... a je mi to úprimne jedno, najprv ma prirovnávaš ku Vasilkovej, teraz si presvedčená o plagiátorstve, ale takých, ako ty bude ešte veľa, takže v pohode....
    publikované: 01.05.2012 14:42 | autor: matahari (e-mail, web, autorizovaný)
  7. Iris
    ok
    publikované: 01.05.2012 14:42 | autor: matahari (e-mail, web, autorizovaný)
  8. Je mi ľúto, že si tak opačne pochopila
    moje priateľské podpichnutie, čo sa týka tých vajec a drakov, a čo sa týka Vasilkovej, tak to mal byť kompliment.... nuž čo sa dá robiť...
    publikované: 01.05.2012 16:15 | autor: cokomilka (e-mail, web, neautorizovaný)
  9. Čoko
    prepáč, asi to cez tie písmenká vyznelo tak... niekedy sa stáva, že niečo myslíš inak a na papieri to vyznie opačne. No a ja mám teraz obdobie, kedy na prd vnímam úplne všetko.
    Pravdou, je, hanba mi, že za posledných povedzme 20 rokov som takmer nečítala nič, preto mi je prirovnanie k niečomu divné...ešte aj trúny som si z leniivosti pozrela ako seriál...:-)
    publikované: 01.05.2012 18:00 | autor: matahari (e-mail, web, autorizovaný)
Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014