Mata Hari

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

1. kapitola

Málokto tuší, že Bratislavská mestská časť Rača sa v stredoveku volala Dráca, lebo jej obyvateľov a Malé Karpaty ochraňovali draci. Príbeh sa odohráva v súčasnosti, nájdete v ňom skvelých ľudí, ale aj zákerných Nesmrteľných, lásku, aj nenávisť, sem - tam mŕtvolu a jedného úžasného draka.

 

„Ak lupou sústredíme slnečné lúče, dokážeme ľahko zapáliť oheň aj v tých najchladnejších zimných dňoch...“
Nad malým hniezdom s rozbitým vajíčkom úctyhodnej veľkosti stála žena a muž. Obaja boli urastení, mladí a so starostlivým pohľadom sa dívali na mláďa z farebného vajca.
„Je krásny“, podotkla žena a zľahka sa dotkla mužovej ruky.
„Bude sa volať Achát“, povedal muž a ženu pobozkal. Žena vzala malé stvorenie na ruky. Okamžite zmenilo farbu tela na farbu ženiných šiat.
„Je dokonalý.“ S obdivom pozeral muž.

Rozbehla som sa  za električkou. Dážď mi šľahal do tváre, ale nedbajúc som utekala ako o život. Udychčane som sa poohliadla po voľnom mieste. Výnimočne bol vozeň v tom čase poloprázdny. Konečne som na chvíľu v suchu. Vytiahla som dejiny umenia a zahĺbila sa do písmen. Ešte by som rada dostať do hlavy trochu z učiva. Ale bola mi zima a rušil ma čísi pohľad. Pozrela som smerom, odkiaľ prichádzal. Stál tam priemerne vysoký mládenec a jeho oči ma pitvali, rontgenovali do morku kostí a boli priam uhrančivé. Zaliala ma horúčava. V rozpakoch som sa pomrvila na sedadle, obzerajúc sa okolo, či ten pohľad nepatrí niekomu inému. Nie. Čosi ma prinútilo skloniť hlavu. Zalieval ma rumenec a telo sa chvelo vzrušením okamihu. Tá moja prekliata plachosť! Bol to fešák na pohľadanie. Nie krásavec z módnych časopisov, ale muž s iskrou. Zabúšilo mi osamelé srdiečko. Nenápadne som zdvihla zrak k nemu. Už sa nedíval priamo na mňa. Díval sa kamsi do neznáma. Ako niekto, kto chce pohľadom zachytiť viac. Vedela som, že ma pozoruje v tom zornom poli. Upútala ma drobnosť. Kým všetci chalani teraz nosia tenisky rozviazané, jeho boli starostlivo zauzlené na klasickú mašličku. Aj ja to mám tak radšej.
Okatý vystúpil zastávku pred mnou. Venoval mi ešte jeden výrečný pohľad a zmizol v dave.
„Magor!“, prebehlo mi hlavou. „Ďalší zbabelec, ktorý čaká, že začnem prvá...a zasa nič!“
Kráčala som hore Račou, vietor mi fúkal do vlasov, uši som mala takmer zmrznuté. Od Karpát vždy fúka. Mám Raču rada, bývam tu s mamou u babky, otca nepoznám, ale nesťažujeme sa. Mama aj babka sú najskvelejšie bytosti pod slnkom. Pod pojmom babka si mnohí spolužiaci predstavujú starenku vo fertuche a šatkou na hlave. Ale naša babina je symbol elegancie, strihnutý tým najláskavejším srdiečkom na svete.
Doma to voňalo teplom a parenými buchtami. Babina ich robila najlepšie, aké som kde jedla a ľahučké ako biele obláčiky, poliate horúcim maslom, posypané kakaom a práškovým cukrom. Vrhla som sa na ne ako hladný tiger výdatne ich zalievajúc mliekom. Vyčerpaná som padla do sedačky. Oči mi únavou klipkali a na moment som sa ocitla vo sne. Okatý mládenec sedel na nádhernom drakovi a vznášal sa do výšky.
„Ahóój, Vierkááá!“, kričal do diaľavy. To ma zobudilo.
„Jejda, ale som sa zľakla! Mama, nestraš ma!“, myklo ma a so smiechom som objala mamu.
„Kde si zase lietala, ty moja divožienka?“
„Myslíš vo sne alebo naozaj?“
„Naozaj“
„Tak najprv v škole, potom v knižnici, potom som bežala za električkou...“
„A to nevieš, že za električkou a chlapom nemáš behať?!“, naoko prísne hlesla mama.
„He, viem, ale pršalo a bola mi zima, tak by som utekala kamkoľvek do tepla. No a počúvaj, opäť som videla draka!“
„Máš ale bujnú fantáziu“, podotkla mama a po očku sa pozrela na babku. Tá jej pohľad opätovala.
„Mami, zajtra mi prídu kamarátky gratulovať k narodeninám, vyberiete sa s babinou niekam von alebo to s nami vydržíte?“
„Ešte uvidím, ale asi pôjdeme k Marcele, lebo tu by nás zrejme vystrelo.“, povedala mama s predstieraným hnevom a postrapatila môj skvelý zmoknutý účes.
 S povzdychom som vytiahla škatuľu s vyfúknutými vajíčkami, pomôcky a farby. Ešte ich musím do pondelka stihnúť vyše tristo kusov...ak nepočítam tie, ktoré sa mi podarí rozbiť. Nuž, peňazí nie je veľa, keď chce mať človek nejaký štandard, musí niečo robiť. Ako výtvarníčka si privyrábam tvorbou kraslíc, ktoré si odo mňa odvážajú do Rakúska. Mám tie chvíle tvorivého ticha rada. Ponáram sa do toku vlastných myšlienok, meditačného ticha a moje ruky zatiaľ ukladajú na vajcia maľby od výmyslu sveta.
„Taký talent sa rodí raz za sto rokov...“, zamrmlala si babka tak, ako vždy, keď ma vidí sedieť za touto prácou.
„Jasné, babi, a nezabudni mi pripomenúť, že nikdy, ale naozaj nikdy nesmiem maľovať surové vajce..“, zasmiala som sa.
„To nie je vtipné!“, zamračila sa babka.
„A kedy mi konečne povieš, prečo? Lebo zakázané ma láka.“, podpichla som ju..
„Včas sa dozvieš. A teraz ideme s mamou pre tovar a skontrolovať obchod.“
Mama s babkou viedli vlastný obchodík s bytovými doplnkami, medzi ktorými sú aj moje fotografie. Maľovanie a fotografia je môj veľký koníček a študijný predmet
Mama s babkou nasadli do vŕzgajúceho džípu nejasnej farby, babka sa opäť zaprisahávala, že si pri najbližšej príležitosti kúpi to najmenšie auto na svete, zapichla opätky lodičiek do koberčekov a naštartovala. Auto so vzdychaním opustilo priestory malého dvora a v obydlí nastalo ticho. Zahĺbila som sa do farieb, myšlienky mi mimovoľne behali po vesmíre.


 

 

 

Po zelenej lúke s nadšením bežal mladý muž. Za ním nemotorne cupital dráčik veľkosti stredného psa. Bol zelený a takmer splýval s trávou. Pokúšal sa vzlietnuť, zamával krídlami a následne sa potkol o kamienok. Zabrzdil papuľkou v zemi. Muž ho s láskou zdvihol, pohladil a poutieral udretú tvár nemého tvora. Achát sa zakuckal v neurčitých a ťažko definovateľných zvukoch.
„Už je dobre, malinký, veď ty si šikovný, pôjde to.“, vzal stvorenie do náručia a odkráčal s ním domov...

 


 
   „Vierka, si doma?“, prerušil ma zo snívania krik susedy a búchanie na dvere. Vyskočila som, aby som otvorila a maľované vajce cuplo na dlážku. Pri dverách stála vystrašená Magda Poláková, utierajúc si pot z čela.
„Poď mi, prosím ťa, pomôcť, starého seklo v krížoch!“, prosebne zaujúkala.
„Celý deň sa motal vo vinohrade, musel aj dobre prechladnúť, starý somár, len starosti mi robí, nie, aby sedel doma na zadku, veď už dávno nemá dvadsať!“, hrešiac fuňala silná žena a náhlila sa k neďalekému domu. Dom bol starý asi ako jeho obyvatelia, okienka malé a interiér ponurý. Našťastie tu bolo čisto. Bývala som u Polákovcov  často, už od svojho detstva. Volávali ma ku všetkému, odkedy prišli na to, že mám liečiteľské schopnosti. Vlastne Magda na to prišla náhodou, keď som jej svojim dotykom zastavila krvácanie z porezanej ruky.
Mama aj s babkou ich poprosili, aby to veľmi nešírili, pretože by sa na mňa vrhli hypochondri z celého okolia a nemala by som na nič čas. Aj v štúdiu sa radšej venujem výtvarnému umeniu a nie medicíne.
Starý Polák ležal bezmocne v prapodivnej polohe na gauči a ticho vzdychal: „Veď si ju nemusela hneď buntošiť, hádam by to prešlo..“.
„A dokedy by som čakala? Veď mi treba pomáhať, na všetko sama nestačím!“, oponovala teta Magda. „Tiež by si mohol mať rozum a nemusel by si každý deň kontrolovať vinohrad! Veď je ešte zima!“
Sklonila som sa  nad chorého a pod rukami som zacítila silnú horúčavu v bedernej oblasti. Vedela som, že toto je na viac sedení, že starkého zodraté kríže už majú svoje odslúžené a zimný chlad im ešte pridal. V izbe nastalo takmer posvätné ticho a teplo. Stála som nečinne nad dedom, moje ruky vykonávali mimovoľné pohyby nad postihnutou oblasťou. Starý Polák začal vzdychať od úľavy: „Vierka, ty si nám bola poslaná z neba, Bože, to je príjemné...“
Po pár minútach sa postavil, Magda zažala sviečku, aby som si mohla očistiť ruky od chorej energie. S vďakou ma vyprevádzali a nabalili mi domáce vajíčka. Pri pohľade na vajcia som si opäť spomenula na rady svojich doma.
„Teta Magda, nevieš prečo mi mama s babkou stále hovoria, že sa nesmú maľovať surové vajíčka?“
„Ale, to sú také povery! Vraj potom z nich vyrastie príšera! Aj môj starý bude z takého divého maľovaného vajca!“, veselo fľochla po mužovi, ktorý si staval na sporák vodu na kávu. Ponúkal ma, ale ja som sa ponáhľala k svojej práci.
Sediac nad vajíčkami a popíjajúc svoj obľúbený čaj mi myseľ behala za Okatým. Musela som naňho myslieť. Za živý svet som si nevedela vybaviť farbu jeho očí. Iba ten zvláštny pohľad, akým sa díval, ten sa mi vryl do pamäti. Nevedela som ho popísať, halil sa mi do červenej žiary, príjemnej a teplej ako letné slnko pri západe. Striaslo ma od zimy a zatúžila som po lete. A po Okatom. Opäť sa mi vynárali detaily a moja myseľ sa zamerala na jeho ruky. Mužné, silné, presne také, ktoré vedia krásne objať, ochrániť, pohladiť. Uvedomila som si, že mi počaroval. Že som zaľúbená. A že sa s tým nedá nič robiť, lebo je malá šanca, aby sme sa opäť stretli.
„Ak mi je súdený, tak si ma nájde!“, odriekala som si v duchu tieto slová ako tichú modlitbu. Potom som si všimla, že zopár vajíčok bolo vymaľovaných samými srdiečkami. Srdiečkové som radšej vyradila, lebo som si nie istá, či ich budú chcieť. Položila som ich do misy s ovocím. Samozrejme, že si ma mama s babkou doberali a ja som sa snažila koktajúc vyhovoriť na pokusy, ale nezdalo sa mi, že by tomu uverili
Napriek únave a neskorej hodine stále neviem zaspať. V mysli mi behajú rôzne scény, ako nenápadne osloviť Okatého v električke, ako do neho omylom sotím a podobne. Napokon som zaspala s tým, že sa medzi nami rozprúdil imaginárny rozhovor, smerujúci k ďalšiemu stretnutiu.
Zobudila som sa na nepríjemný zvuk budíka v telefóne. Potom som si uvedomila, že je sobota a že si budík nastavujem zbytočne. Opäť som zaspala a spala som dlho. Na neskoré raňajky som zhltla zopár z babičkiných parených buchiet a potom sme sa všetky tri vybrali do predajne, lebo im doviezli z východnej časti Slovenska keramiku. Spoločne vybaľujúc tovar, kochali sme sa v umení ručnej práce a lepili sme na ne cenovky. Predavačka Janka, pani v strednom veku, vždy vkusne upravená, sa na nás dívala skepticky:
“Málo zákazníkov chodí, je kríza, ľudia nemajú peniaze na zbytočnosti. Ale nádherné sú tie misky a vázy, to sa nedá uprieť.“
Všetky štyri sme sa kochali krásou doplnkov v predajni.
„Možno, keby ľudia neinvestovali toľko peňazí do alkoholu, ale sa radšej obklopili krásnymi vecami, tak by nemali taký pocit zbytočnosti a depresií.“, podotkla som a ostatné súhlasne prikývli. Rozpútala sa debata na tému životné hodnoty. Cestou domov sme si nakúpili v hypermarkete a spoločne nachystali pohostenie pre partiu pozvaných gratulantov. Babka odvliekla mamu z domu, keď sa začal napĺňať veselým štebotom mojich kamarátov. Mrmlala si dačo o „pár kamoškách“ a s prevrátenými očami si podozrievavo premeriavala dredy na hlave Mareka. Ten im na rozlúčku zamával zopár zauzlenými vrkočmi. Obe si ešte nezvykli na rôzny podivný vzhľad mojich spolužiakov a hlavne dievčat. Chlapci sa veľmi, až na Mreka, neodlišujú od iných chlapcov, ale medzi dievčatami je pár extravagantných kúskov. Napríklad Marushka, tá chodí zásadne v čiernom, sukne až po zem, vlasy rovnakej farby, aj rúž na inak pekných perách. Je gotička. Kto ju nepozná, má ale smolu, lebo je to výnimočne veselé stvorenie, veľmi dobrá žiačka, nefajčí, nepije, netúla sa po nociach, jediné miesto, kam by ste ju dokázali vylákať je cintorín. Ešte šťastie, je že naši vyučujúci sú tiež umelci dušou i telom a nesúdia nikoho podľa vzhľadu, ako to bolo na základnej škole. Tam, ak niekto vytŕčal z radu, mal smolu. Učiteľky mu to dali parádne vyžrať! Dorota ide v móde v šľapajach detí kvetín, hippies, zväčša kvetované oblečenie, prosté dlhé vlasy a tvár bez líčidiel. Miška, drobné dievča skutočne pripomínajúce sivú myš si potrpí na pokrývky hlavy tých najvýstrednejších farieb a tvarov. Takto by som mohla pokojne pokračovať v opise, na každej je niečo výnimočné, len ja sa akosi nevymykám z priemeru. Snáď len tým, že mojou najobľúbenejšou obuvou sú lodičky na opätkoch, ale to sa asi u nás dedí. V behu na opätkoch som možno už aj preborník. Mám to odskúšané pri snahe stihnúť dopravu.
Večer prebiehal v príjemnej atmosfére a s večnou témou maturitných skúšok a záverečných prác, ktorými nás strašia už teraz, hoci končíme až o rok. Sediac za počítačom sme si navzájom ukazovali ulovené série fotografií, za aké by sa nemusel hanbiť ani najlepší profesionál. Domom sa rinuli zvuky našich obľúbených interpretov, občas sa niekto pustil do tanca a fajčiari boli nemilosrdne vyhadzovaní fajčiť svoje cigarety von. Na túto neresť som sa výnimočne nechala zlákať aj ja, ale rýchlo som zadusila, lebo sa profesionáli uchechtávali, ako smiešne tú cigaretu držím
„Zahoď to, Vierka.“, šepkal mi Marek do ucha a jeho neposlušné vlasy ma pošteklili na tvári. Vždy je pri mne tak blízko. Je mi ako brat, mám ho veľmi rada, ale nič viac. Aj keby on veľmi chcel, moja myseľ sa opäť vrátila k Okatému.
. Mama aj s babkou prišli o druhej po polnoci, keď už bol dom opäť prázdny. Pomohli mi upratať a snažili sa zo mňa vymámiť informácie o nejakom prípadnom nápadníkovi.
„Nápadníci by aj boli, babina, ale keď sú mi títo naši magorkovia priateľmi, inak to tam neiskrí...“, upokojila som ich zvedavosť.
Nasledujúce dni som sa pristihla, že sa v električke neustále obzerám, či nezahliadnem Okatého. Tak som túžila po jeho prítomnosti!. Ale darmo. Čím viac som túžila, tým viac som z toho bola smutná. Tento smútok v mojich očiach si všimla aj Diana.
„Vieri, čo sa deje? Už sa na teba nemôžem pozerať, vyzeráš ako telo bez duše.“, naliehala na mňa.
„Prečo si myslíš, že sa niečo deje, keď sa nič nedeje?“, nedala som sa.
„Netrep, moja, veď ťa poznám. Desíš ma!“
Pomohlo mi, že sa môžem vyrozprávať, aj keď na to mala Diana svoj názor:
„To nevedie nikam. Zabudni, prosím ťa! Hádam ho nechceš hľadať!? Pozri na Mareka, veď ten by ti aj modré z neba zniesol!“, pustila sa do mňa.
„A to modré z neba by sa mu zamotalo do dredov.“, zažartovala som.
„Mareka mám veľmi rada, je múdry, šikovný, nemôžem na neho povedať nič zlé, ale nie je to ono. Chápeš? Nemám pri ňom to búšenie srdca, šteklenie motýľov v bruchu a všetky tie pocity. Jednoducho sa mi pri ňom neklepú kolená!“
„Len či tie pocity, ktoré tu opisuješ, nie sú len prejavom bohapustej túžby po...veď vieš!“, oponovala mi Diana. „Či nie je lepšie dať prednosť chalanovi, ktorý sa klepe z teba, než chalanovi, z ktorého sa klepeš ty?“
„Ale ja chcem zažiť to, keď sa klepú obaja, chápeš. Ja sa chcem triasť a tešiť a chcem vidieť, že to isté prežíva aj on. Nie je spravodlivé, keď on bude pri mne prežívať veľkú zaľúbenosť a ja nie!“, namietala som a Diana sa na chvíľu zamyslela. Možno myslela na to, že ani ona to svoje, literatúrou tak opisované chvenie, ešte asi nezažila.
„Vieš čo? Nemysli na to, lebo čím viac na to myslíš, tým viac sa to vzďaľuje. Nechaj tomu voľný priebeh a ako sama vravíš: Keď ti to je súdené, tak to príde!“, uzavrela tému Diana.
V stredu počasie poľavilo, slniečko sa usmievalo a aspoň trochu ohrialo Bratislavu. Vietor v Rači už tak nefúkal a ja som mohla schovať baretku z hlavy. Vystúpila som na zastávke a pomaly kráčala domov. Vychutnávala som vôňu približujúcej sa jari, ale nemohla som sa zbaviť pocitu, že za mnou niekto kráča. Krok sa zrýchľoval a ja som sa prudko otočila. Stála som zoči-voči Okatému. Od úžasu som onemela a zabudla všetko, čo mu chcem povedať. Pripadala som si ako idiot. Srdce mi búšilo vzrušením. Chytali sa ma mdloby. Okatý bol na tom lepšie a využil môj moment prekvapenia.
„Môžem ti pomôcť?“, ukázal rukou na batoh a dosky s fotkami. Tak som mu ich mlčky podala. Schovala som v rozpakoch ruky do vrecka a kráčala po chodníku. Dlho neprehovoril. Možno nebol až taký suverén, ako sa zdal. Po čase zastal.
„Mal som toho veľa pripraveného, chcel som ťa ohúriť, aký budem vtipný a očarujúci, ale pravda je taká, že mi to všetko vypadlo z hlavy...“, priznal sa nahlas a mne sa v tej chvíli uľavilo. Rozosmiali sme sa. Až teraz som si všimla farbu očí. Modrozelené. Bola v nich obloha, jazero aj more. Bola v nich tráva, nezábudky, celá lúka. Bola v nich nespútaná sloboda a láskavosť. Čierne mihalnice bohato lemovali mandľové oči a mne prišlo až nespravodlivé, aby mali muži takéto husté a dlhé mihalnice. Nechcelo sa mi ísť domov. Veľmi som si želala zotrvať v jeho blízkosti. Okatý ma požiadal, či si s ním ešte neposedím chvíľu na lavičke. Za živý svet by som nebola priznala, ako veľmi ma to potešilo. Každý pohľad do jeho tváre a očí ma privádzal do rozpakov. Nevedela som čo povedať. Mala som pocit, že mi srdiečko vyskočí z hrude a začne tancovať po ulici. Sadli sme si v parku na lavičku, Okatý položil batoh ku mne, z druhej strany si sadol on, položil dosky na kolená. Okolo nás pobehovali deti, strážené mamičkami, väčší chlapci si na asfaltovej ploche kopali loptu, pozorovaní párikom dievčat sediacich na lavičke oproti nám. Fontána ešte spala zimným spánkom, postriekaná nepodarenými grafitmi pseudoumelcov.
„Smiem?“, spýtal sa a ja som pochopila, že je zvedavý na obsah v doskách. Prikývla som a Okatý si so záujmom prezeral obsah fotografií. Tieto boli z prechádzok po starej časti Bratislavy. Niektoré miesta poznal, iné v ňom vyvolávali rôzne pocity. Sériu obrázkov uzavrel s tým, že mal z nich veľmi príjemný dojem a že získal nový pohľad na mesto. Rozhovorila som sa aj ja. Porozprávala som mu, kedy ktorá fotka vznikla a za akých okolností. Hlavne, keď som prinútila Dianu vyliezť na lampu pouličného osvetlenia. Taký milý vandalizmus. Ako sme hľadali zrúcaniny, ruiny, čakali na správnu polohu slnka, na jeho západ s tou presnou červenou farbou, ktorý nebýva vždy. Okatý ma počúval, akoby hltal každé moje slovo. Zotmelo sa, už mi bola zima. Zdvihli sme sa a pomaly blížili k domu. Okatý sa poďakoval za nové poznatky o zákutiach mesta a ja som mu sľúbila, že ho vezmem so sebou na lovenie záberov.
Keď mi odovzdával batoh a dosky, letmo sa dotkol mojej ruky. Preniklo mnou príjemné teplo. Zatúžila som po ďalších dotykoch. Na moment mi podržal ruku v svojej. Bolo to príjemné. Iné, ako keď sa ma dotkol ktokoľvek. Cítila som tú blízkosť. Pozrela som mu priamo do tváre.
„Máš nádherné oči, ako zafír.“, zašepkal a odišiel.
Až doma som si uvedomila, že sme sa navzájom nepredstavili. Neviem jeho meno, neviem o ňom nič. A nevypýtal si ani telefónne číslo. Ale v duši som mala akýsi pokoj. Vedela som, že príde opäť. Teda, aspoň som v to dúfala...
Nespútanú radosť mi spôsobil úplne novučičký, čerstvý a voňavý vodičský preukaz, pre ktorý som si bola na dopravnom inšpektoráte. Drina na jeseň sa vyplatila a ja som si mohla konečne zaobstarať auto. Nie, že by som ho chcela pre parádu, auto jednoducho potrebujem, keď chodím fotiť svadby, vláčiť na chrbte batoh s vybavením nie je práve najpraktickejšie a nevyzerá to v kostole príliš pekne a keď si ho niekde zložím, mám strach, že sa stratí a s ním aj náhradný fotoaparát, nabíjačka a iné potrebné vybavenie.
Preukaz som poctivo schovala k ostatným preukazom a cestou domov som sa z električky pozerala na vodičov v autách, a snívala o tom vlastnom, ktoré mi núka ujo Karol.
Mama s babkou ma veru šikanovali takmer každú nedeľu na tom svojom džípe. Na striedačku, raz jedna, inokedy druhá. Ale babka bola trpezlivejšia.Jazdili sme po kopcoch, poliach, aj po vedľajších cestách, učili ma rozbehy do kopca bez ručnej brzdy, venovali sa mi dlhé hodiny. Ako vravím, sú úžasné.
„Vieš, v Bratislave nie sú nehody, len také ťukance, pri ktorých si to zvyčajne odnášajú len pokrčené plechy, preto nemusíš mať strach, len poistku.“, utešovala ma. „Jediné, na čo si musíš dávať pozor, sú električky, keď prechádzaš cez ich trať. Vodiči električiek neznášajú autá, zavadzajú im, tak ťa nemilosrdne rozmašírujú, ak si nedáš pozor.“
„Díky za upozornenie, všimla som si. Hlavne na Račianskej pri mekáči. Vychádza zo zastávky, je tam auto, lebo ho nikto nepustí, ani sa minule nenamáhal brzdiť a vpálil to do auta. A najhoršie na tom bolo, že kým sme sa snažili vytiahnuť vodiča, šofér z električky si zapálil a pokojne čakal na policajtov. Našťastie sa nič vážne nestalo, len som meškala do školy.“
„To si nespomínala. A v škole ťa ospravedlnili?“
„Nafotila som to na mobil a viacerí sme meškali, takže pohoda. Počkali sme v mekáči, kým začali chodiť električky a prišli zároveň s tými, ktorí si dali tú námahu ísť peši na Račko.“, priznala som sa.
„No, prešibané deti ste, ja by som sa tiež asi snažila ísť peši. No, ale toto si zapamätám, ponáhľať sa fakt neoplatí.“, poznamenala babka.

 

 

 

  

 

Dráca - Démoni z hôr | stály odkaz

Komentáre

  1. :)
    Pekne sa to číta ...
    publikované: 24.04.2012 20:56 | autor: Olgita (e-mail, web, neautorizovaný)
  2. Ďakujem..
    :-)
    publikované: 25.04.2012 09:01 | autor: matahari (e-mail, web, autorizovaný)
  3. Pom pom pom
    ďalšia kniha na mojom disku :)
    disko - disko - fizibablech :D
    Koľko to má kapitol?
    publikované: 25.04.2012 10:14 | autor: Iviak (e-mail, web, neautorizovaný)
  4. Ivo
    stačilo povedať, napokon si vedel, že je hotová a mám to aj v PDF A5 forme do tabletu, môžem poslať...
    publikované: 25.04.2012 11:54 | autor: matahari (e-mail, web, neautorizovaný)
  5. Vedel
    len som si ju chel kúpiť (dostať :)) papierovú... pošli, pdf mám radšej ako HeTeMeLe:D
    publikované: 25.04.2012 12:34 | autor: Iviak (e-mail, web, neautorizovaný)
  6. uff
    ... som sa až do konca začiatku, čiže kapitoly jedna dočítal a veru aj beľmo mi zčernalo od pozadia stránky, čo som tak tuho očil.
    Okatý, okatý.. si ty silná dvojka s dráčikom chameleónovým. A Vierka navrch. :)
    publikované: 25.04.2012 22:36 | autor: believer (e-mail, web, autorizovaný)
  7. Beli
    oj, v nejakej 4 kapitolke sa ti oči vyočia a aj sa budeš červenať.......:-)
    .... ale či tam bude Vierka aj navrchu, do takých detailov som nešla.....
    publikované: 26.04.2012 09:01 | autor: matahari (e-mail, web, autorizovaný)
  8. Prečítané
    ... tie spolužiačky akoby som odkiaľsi poznala ... :)
    publikované: 08.05.2012 16:33 | autor: KameliaB (e-mail, web, autorizovaný)
  9. Kamelka
    super!
    publikované: 08.05.2012 19:35 | autor: matahari (e-mail, web, neautorizovaný)
Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014